V mojom živote sa stalo, že som sa stala svokrou, pretože môj syn sa oženil a teraz mám aj nevestu. Predtým, ako sa môj syn oženil, som často počúvala, ako sa moje kamarátky sťažujú na svoje svokry, na malichernosti aj na vážne veci, a ja som sa snažila byť v tomto smere neutrálna: počúvala som a mlčala som.
Zdalo sa mi, že si za to môžu samy, že nemajú dobré vzťahy s manželkami svojich synov. Ale teraz, keď som sa sama stala svokrou a čelila som rovnakej situácii, môj postoj k tejto otázke sa, úprimne povedané, úplne zmenil. Ide o to, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím byť dobrou svokrou pre manželku svojho syna, táto žena všetko točí okolo svojich vlastných potrieb, hoci som im nikdy nepriala nič zlé. A je jej úplne ľahostajné, ako sa cítia ostatní.
Nezaujíma sa o to, že jej činy a slová môžu byť niekomu nepríjemné, ani sa o ne nezaujíma. Potrebuje to a nezaujíma sa o to, čo chcú ostatní. Po synovej svadbe som sa snažila cez víkendy variť niečo, čo má rád, a navštevovala som ich, aby som ich pohostila a zároveň videla svoje deti.
Na začiatku boli môj syn a jeho manželka so všetkým spokojní, všetci boli šťastní. Moje čerstvo uvarené jedlo jedli oboma tvárami, najmä mojej neveste všetko chutilo. Očividne ma tešilo, že moja námaha nebola márna, že ma ocenili a dobre sa ku mne správali, a myslel som si, že mám k svojim deťom vrúcny a úprimný vzťah. Je veľmi príjemné sledovať, ako darčeky šťastne miznú zo stola, a vidieť len spokojné tváre.
Keď som raz večer prišla navštíviť svoje deti, syn ešte nebol doma, bol ešte v práci. Sadli sme si so svokrou k čaju. Všetko bolo ako zvyčajne, len s jedným rozdielom: moja snacha sa nevedela rozhodnúť, či mi má niečo povedať. Po dlhom premýšľaní povedala, že by som ich nemala navštevovať tak často a že by bolo lepšie, keby ma navštevoval môj syn. Keď to povedala, v jej očiach sa objavil nepríjemný záblesk hnevu. Po tomto rozhovore som prirodzene prestal svojho syna vôbec navštevovať.
Pravidelne nás navštevoval, ale vždy sám; jeho manželka s ním nikdy neprišla. To ma tešilo a mrzelo zároveň. Vždy som sa snažil zachovať v našej rodine pokoj a porozumenie. A táto žena svojím sebeckým prístupom k manželovým príbuzným všetko zničila. Pokiaľ vidím a chápem, odo mňa nič nezávisí.
Nedávno sa nám narodilo vnúča. Táto radosť je pre nás nesmierna. Toto dieťa dáva toľko šťastia, že sa vám chce žiť a tešiť sa zo života. S manželom sme sa snažili našu snachu príliš nerušiť, navštevovali sme ju veľmi zriedkavo a len vtedy, keď nás pozvala na návštevu. Ale snažili sme sa brať vnuka na prechádzky, aby sme sa jej pred očami neobjavovali príliš dlho. Mne a môjmu starému otcovi to stačilo.
Nedávno mi však zavolala snacha a ponúkla sa, že bude sedieť s vnukom u nich doma, kým ona sama pôjde von. A najurážajúcejšie je, že sa nepýtala, len sa ponúkla, akoby som to potreboval ja, nie ona! Takže nedokáže prekonať svoju pýchu, ospravedlniť sa za tie slová a jednoducho s nami ďalej ľudsky komunikovať, veď sme rodičia jej manžela, ja som jej syna dobre vychovala! Nezaslúžili sme si od nej základný rešpekt a pochopenie?
Chvíľu som o tom premýšľal, všetko som zvážil a povedal som jej, aby k nám priviedla svojho vnuka, pretože ona sama mi zakázala prísť k nim znova a ja som nechcel byť dlho prítomný v ich dome a nikoho rušiť. Po týchto slovách sa trochu upokojila a súhlasila, že svojho vnuka privedie k nám.
V ten deň sme mali veľa času rozprávať sa s chlapcom, je taký milý a zábavný. Aké máme šťastie, že máme malé milé dieťa! Teraz ma však trápi otázka: Ako sa mám správať k svojej neveste? Mám sa jej naďalej odplácať v dobrom, alebo mám byť múdrejšia a prestať byť urážlivá? Kvôli vnukovi som ochotná urobiť prvý krok. Ocení to manželka môjho syna a potrebuje ma vôbec? To ukáže život a čas, ale ja už nebudem taký hlúpy, lebo som tiež človek a mám svoju dôstojnosť a hrdosť.
