Pred týždňom za mnou prišiel Slawek prvýkrát od rozvodu – je to môj bývalý manžel. Bola som veľmi prekvapená a nevedela som, ako sa mám zachovať. Mal pre mňa nečakanú požiadavku. Bolo to o to zvláštnejšie, že sme spolu celé roky vôbec nekomunikovali a rozišli sme sa vo veľmi nepríjemnej atmosfére.
Volám sa Laura, mám 36 rokov. Pred šiestimi rokmi som sa rozviedla so svojím manželom. Odsťahoval sa k svojej milenke, ktorá s ním čakala dieťa. Vzali sa a majú syna. Nehovorila som s ním a netušila som, čo sa s ním deje.
Žijem vo vlastnom byte, pracujem. Už sa nechcem vydávať – rozvod bol veľmi ťažký. Chodím s milým mužom, deti nemám.
Pred týždňom za mnou prišiel Slávek prvýkrát od rozvodu – je to môj bývalý manžel. Bola som veľmi prekvapená a nevedela som, ako sa mám zachovať. Slawek povedal, že jeho matka ochorela. Samozrejme, že sú potrebné peniaze. A oni so svojím miláčikom nevymysleli nič lepšie, ako ma o tie peniaze požiadať.
Je pravda, že peniaze mám – pred dvoma mesiacmi som predala byt, ktorý som zdedila po babičke. Najviac ma prekvapilo, že sa o tom nejako dozvedel môj bývalý manžel, a keďže má prehľad o cenách bytov v našom meste, tak vie približnú sumu, ktorú som dostala. A táto suma sa pre neho zrazu stala potrebnou, zaujímavá náhoda, však?
Nemám žiadne konkrétne plány. Chcel som si kúpiť auto, lenže najprv sa treba naučiť vodičský preukaz, a na to teraz nie je čas. Ale to neznamená, že musím niekomu dať všetky svoje úspory. Nie veľa, pretože život sa vráti. Rozmýšľam: a keby som ochorel, dali by títo ľudia aspoň tri hrivny na moje uzdravenie? O niečom pochybujem.
V rozhovore zaznela veta: “aspoň sa pokús pochopiť, čo teraz s Marinou (to je jeho súčasná manželka) cítime”. Zaujímalo by ma, prečo sa nikto nezaujímal o moje pocity, keď ma Slava otvorene podvádzal so svojou Marinou. Potom si rozdelil majetok až po lyžice a vidličky – snažil sa čo najviac vyhovieť svojej novej rodine.
Do môjho bytu, kúpeného na hypotéku pred manželstvom (splácala som ho samostatne, úver som uzavrela rok pred rozvodom), sa vlámali. Ale nerástlo to spolu. Teraz však musím nasávať ich pocity.
Rozhodla som sa: peniaze im nedám. Samozrejme, teraz mi sľubujú, že mi budú dávať mesačne pevnú sumu. Ale najprv, koľko rokov bude trvať splatenie dlhu? Po druhé, kde je záruka, že mi vôbec niečo vrátia? Z nejakého dôvodu sa neobracajú na banku – nakoniec musíte dať, ale s úrokmi a nikto nebude brať do úvahy žiadne “okolnosti”.
Svoje rozhodnutie vyjadril jeho bývalý. Jediné, čo od neho chcem, je, aby zmizol z môjho života, a tak som si svojho času vzala dosť zdravia. Ale je jasné, že ma nenechá na pokoji. Sláva povedala: “Zavolám ti neskôr, keď si to poriadne premyslíš”. Počuje len to isté.
Zdá sa mi to logické: nechcem dať peniaze a nedám, mám na to plné právo. A na duši je to teraz veľmi nechutné. Veď predsa hovoríme o človeku, keď nie som cudzí. Ale predsa nebudem pomáhať bývalému s jeho milenkou. A nakoniec to bola moja svokra, ktorá manželovi povedala, že by si to mal vziať on, a celý čas ho podporovala.
Každopádne, ale cítim sa hlboko previnilo. Kde bolo to odhodlanie povedať nie. Čoraz častejšie si kladiem otázku: čo tak predsa len pomôcť?
