Môj príbeh sa začína tým, ako môj otec zomrel a zanechal nám – mne a môjmu bratovi – dedičstvo: dvojizbový byt v meste a starý dom na vidieku.
Radek sa vždy vyhýbal návštevám otca na vidieku, takže nebolo možné, aby si vzal dom; do toho bytu sa s manželkou hneď nasťahovali. A my s manželom sme si celý čas prenajímali kúsok niekde inde a nejako sme to vydržali. Môj brat sa ani neobťažoval prísť. Za tie roky nenavštívil môjho otca ani raz počas jeho života. Vždy bol príliš zaneprázdnený, príliš ďaleko, príliš… čokoľvek. Jednoducho neprišiel.
Povedzme si pravdu, ten vidiecky dom bol ruina. Nikto tam nechcel bývať a my s manželom sme už mali plné zuby platenia nájomného. Raz sme tam dokonca išli, ale viete čo? Žiadni susedia, žiadny obchod, úplná pustatina. Sama si pamätám, ako sme na bicykloch prešli veľa kilometrov, či už do školy, do kostola, alebo aj na nákup. Susedné domy boli vzdialené len kilometer.
Po týchto návštevách sme sa s manželom vracali do našej prenajatej chalupy so stiahnutým chvostom.
Paradoxne sa však po dvoch rokoch zrazu objavil niekto, kto chcel tento zanedbaný bungalov kúpiť. Niečo sa tam menilo, stavali sa nové domy. Veľmi som sa nad tým nezamýšľal. Predaj domu bol ako výhra v lotérii. Konečne sme mohli mať vlastný byt. A tak sme dom predali a kúpili si trojizbový byt. Krásny, svetlý, na dobrom mieste. A ešte nám zostali nejaké peniaze na rekonštrukciu.
Všetko by bolo skvelé, keby nebolo môjho brata. Len čo sa dozvedel, čo som urobila s peniazmi z predaja domu, začal robiť škandály. Čo tým myslíš? Že on má len dvojizbový byt a my teraz máme trojizbový byt v lepšej štvrti. Vysvetlila som mu, že to bola jeho voľba, že ma s domom nechal napospas smrti. Ale viete čo? Je mu to úplne jedno. Teraz mi každú chvíľu volá a žiada peniaze, ale ja už nemám silu na jeho argumenty.
Nikdy sme nežili blízko, v dobrých vzťahoch, ale teraz je všetkému koniec. Nechcem počúvať jeho sťažnosti a náreky… Dúfala som, že ako súrodenci sa budeme navzájom podporovať, ale on sa pozerá len na to, čo mám ja, a nie na to, čo si sám vybral. A viete, čo je na tom najhoršie? Že sa cítim vinná. Veď je to môj brat, ale ja mu tie peniaze nemôžem dať, pretože úspory sú našou jedinou istotou. To som taká hrozná? Mal by som mu niečo dať? Pretože niekedy už neviem…
