S manželom žijeme spolu a vždy si navzájom pomáhame s domácimi prácami. Máme dvojizbový byt – malý, ale pre nás postačujúci.
Prišiel dlho očakávaný deň voľna a obaja sme si ho užili. Vonku bolo slnečno – bolo pravé jarné počasie. Z odpočinku ma vyrušil telefón, ktorý neprestajne vibroval na stole – volal bratranec. Najprv ma to prekvapilo, lebo som vedela, že je v práci v zahraničí a do krajiny má prísť až bližšie k zime, a teraz bol predsa len koniec apríla. Keď som zdvihla telefón, prekvapili ma slová, ktoré som od sesternice počula:
– Ahoj bratranec, ako sa máš? Chcela by som u teba stráviť nejaký čas, pretože som si našla prácu v našom meste a ponúkli mi zamestnanie, od zajtra by som začala skúšobnú dobu a nemám veľmi kde spať. Prijmite ma, kým si nenájdem nejaký kútik pre seba!
Na niekoľko sekúnd som ostala ohromená. Veď ona sa drzo pozýva dnu! S manželom sme u nej už raz bývali a nebolo to najlepšie obdobie v našom živote. Rozhodla som sa teda najprv opýtať, čo sa stalo, že si tu tak náhle hľadá prácu, a potom jej dať odpoveď. Dobre som si uvedomovala, že ju nemôžem odmietnuť, pretože to bol byt našej starej mamy, na ktorý mala tiež nárok.
– Čo sa stalo, Hania? Prečo si opäť v Poľsku? Kedy si prišla? Povedala si, že sa do krajiny natrvalo nevrátiš, – spýtala som sa hneď svojej sesternice.
– Musela som sa vrátiť domov, pretože tam už pre mňa nebola práca. Už som v krajine takmer mesiac, – pohotovo odpovedalo dievča.
To mi v hlave rozsvietilo červenú kontrolku – veď svoju sesternicu dobre poznám a dokonale chápem, že sa vrátila z nejakého dôvodu. Niečo sa muselo stať o to viac, že teta mojej mame nič nepovedala. Nemala som však chuť zahĺbiť sa do situácie.
– Kedy prídeš? – spýtala som sa jej smutne, pretože som vedela, že teraz ju budeme musieť s manželom nejaký čas znášať.
– Prídem o dve hodiny. Dúfam, že ti to nevadí? Potom sa uvidíme, – odpovedala moja sestra a zavesila telefón.
Moja veselá nálada sa v okamihu vytratila. Uvedomili sme si, že nemá kam ísť a treba jej pomôcť. Išli sme teda vyniesť naše veci z druhej izby, aby tam mohla bývať moja sesternica. Vedela som, že to bude trvať celú večnosť a ona sa u nás bude stále zastavovať, kým byt nepredáme. Dokonca som sa trochu rozplakala, ale manžel ma upokojil a utíšil.
Môj bratranec prišiel presne o dve hodiny neskôr. Otvorila som jej dvere a hneď som uvidela veľký kufor.
Hanka hneď povedala, že prišla na dva týždne a potom, ak ju zamestnajú, si hneď prenajme byt. Bolo by to od nás príliš ďaleko, aby mohla pracovať. Pri týchto slovách ma trochu zahrialo pri srdci, pretože dva týždne našťastie nie sú až tak dlho.
Tie dva týždne boli hrozné. Neustále strkala nos do vecí, ktoré neboli jej, nechávala špinavý riad v dreze, vôbec po sebe neukladala a neustále mi brala do rúk prípravky na úpravu vlasov. Okrem toho nedokázala vrátiť veci na svoje miesto. Myslela som si, že sa z nej zbláznim, ale sľúbila som si, že tie dva týždne nejako vydržím.
Hania sa však zamestnala a odsťahovala sa z nášho bytu, ako sľúbila. Na druhý deň ráno po jej odsťahovaní som si vydýchol úľavou! Hneď bolo vidieť, že dom je čistejší a tichší. S manželom sme si konečne mohli dať raňajky vo vlastnej čistej kuchyni bez nepríjemných pocitov. Neexistuje lepší pocit, keď ste sami vo vlastnom dome a môžete si v ňom robiť, čo sa vám zachce!
