Pohodlne som sedel v autobuse a vracal sa z trhu, kde som kúpil zeleninu na polievku. Som už v pokročilom veku, takže takéto výlety sú pre mňa veľkou námahou. Autobus ešte stále voňal novotou a ja som sa s úľavou oprela o mäkké sedadlo a pozerala von oknom.
V jednom momente, na jednej zo zastávok, nastúpil do autobusu starší muž, áno, mal okolo osemdesiatky. Pristúpil k vodičovi, mladému mužovi približne vo veku môjho vnuka, a s námahou vytiahol z peňaženky nejaké drobné, snažil sa prepočítať peniaze za lístok. Vraj by chcel vystúpiť na takom a takom čísle, ale tam nie je zastávka, musel by si zastaviť pri ceste. Mladík s úsmevom na perách, akoby to bola tá najjednoduchšia vec pod slnkom, prijal peniaze a ubezpečil nás, že zastaví.
Keď sme prišli na miesto, starý muž vystúpil a ďakoval Bohu za chlapcovu dobrotu. Ale čo vidím ja? Mladý vodič vytiahne peniaze a snaží sa ich dať starcovi. Muž ich nechce prijať, ale vodič sa nevzdáva. Všetci sa pozeráme ako na mátohu, keď mladý muž vysvetľuje, že musí na chvíľu vystúpiť. A skôr než sa stihol spamätať, bol späť a niesol tašku plnú potravín: mlieko, chlieb, dokonca z nej trčal kus šunky.
Starý muž, celý dojatý, to odmietol prijať. Vraj sa mu to nehodí, že má svoj dôchodok. Ale mladý muž s takým presvedčením v hlase hovorí, že buď si nákup vezme, alebo skončí v odpadkoch. A tak sa starec rozplakal, požehnal mladíka a zaželal mu všetko dobré.
Zrazu sa nejaký chlapík vzadu v autobuse začne sťažovať, že kvôli takejto hlúposti mešká. Mladý vodič bez zaváhania otvoril dvere a s úsmevom, ale rázne tomu mužovi navrhol, že teraz môže pokračovať pešo. Muž vystúpil, celý červený, a my… my sme len zatlieskali.
Keď som tam sedel medzi tými ľuďmi, cítil som niečo zvláštne. Vo svete, kde je často dôležitý len zhon a vlastné ja, nám všetkým tento mladý muž dal lekciu empatie, láskavosti. Kiež by som jedného dňa na svojej ceste opäť stretol takéto srdce. Ach, tí mladí! Niekedy sú to práve oni, ktorí nás starších učia, ako byť lepšími ľuďmi.
