– Neplač, tvoje šťastie ti neujde, a ak si ho stratila, znamená to, že nikdy nebolo naozaj tvoje, – Genowefa Wawelská nežne pohladila vnučku po hlave.
– Ach, babička, ja ho tak veľmi milujem, a on… – Irena nekonečne vzlykala. Mala len osemnásť rokov a Maks bol jej prvou láskou. Chodili spolu od ôsmej triedy a včera Maks povedal, že sa zamiloval do inej. Keď ste tínedžer, je to skutočný koniec sveta. Genowefa to pochopila a snažila sa svoju Irenku nejako utešiť. Tak sa stalo, že keď bola Irena malá a jej rodičia veľmi ťažko pracovali, o výchovu dieťaťa sa starala najmä babička. Preto bola Irena zvyknutá zdieľať s babičkou detaily zo svojho života. Prišla za ňou ako prvá po tom, čo sa Maks odmietol s Irenou stretnúť a nechcel sa s ňou ani rozprávať, bola prvou osobou, na ktorú sa obrátila.
– Rozprávala som ti o sebe a o svojom starom otcovi? – Genowefa sa zamyslene pozrela na čiernobielu fotografiu, z ktorej sa usmievala ona sama, len oveľa mladšia, a vedľa nej stál pekný mladý muž a hravý chlapec, ktorý bol Ireniným otcom.
– Nie – dievča okamžite ožilo a prestalo sa chichotať.
– Tak poď, naliala som ti balzam. Napi sa a ja ti poviem príbeh. Bol som veľmi mladý, keď som začal pracovať v továrni, a tvoj starý otec Peter tam už pracoval v dielni. Zo začiatku sa o mňa staral, všetko ma učil a pomáhal mi. Bol taký pokojný, milý, trpezlivý a navyše aj pekný – veľmi ma priťahoval, ale nedala som to na sebe poznať, a tak som naňho potajomky vzdychala. Potom ma jedného jarného dňa pozval do kina na flirt – bola som veľmi šťastná.
Po kine sme išli na prechádzku. Prechádzali sme sa a rozprávali a potom sa Peter priznal, že sa do mňa zamiloval na prvý pohľad. Naskočila mi husia koža a on pokračoval slovami, že to predsa nie je také jednoduché. Má veľmi prísneho otca, ktorý mu už dávno vybral dcéru svojho priateľa a že sa čoskoro vezmú. Budúca nevesta bola doňho veľmi zamilovaná, zatiaľ čo Peter k nej nič necítil. Povedal, že keby som k nemu niečo cítila, zrušil by zásnuby a zaplietol by sa so mnou, pretože ma príliš miluje.
Pri týchto slovách som sa zamyslela – veď by som ublížila nielen jeho snúbenici, ale aj jeho otcovi, keby som mu priznala svoje city. Nechcela som, aby sa otec od Petra odvrátil. Chvíľu som takto mlčala a nakoniec som povedala: “Nie, nemilujem ťa, len si ťa vážim a v práci si pre mňa mentorom, preto som súhlasila, že s tebou pôjdem do kina.” Ťažko slovami opísať smútok, ktorý som videl v jeho očiach. Nevydržala som to, otočila som sa a rýchlo som utekala domov. Preplakala som celú noc a na druhý deň ráno som odišla z továrne – už som s ním nemohla pracovať.
Irenko, tri roky som nemohla zabudnúť na svoju lásku k Petrovi. Po nociach som plakala do vankúša. Chlapci sa o mňa zaujímali, ponúkali mi stretnutia, ale všetkých som odmietala. Potom ma začal zbožňovať jeden vojak – bol pekný, veselý. Nuž, myslela som si, že je to dobrý muž, a nemohla som byť celý život sama, tak som súhlasila, že sa zaňho vydám. Volal sa Mikuláš. Keď sme sa vzali, poslali ho slúžiť do iného mesta, tak sme sa tam presťahovali. Prešli tri roky a ja som k nemu nič necítila, mala som dosť celej tej frašky. Okrem toho sa z Nikolaja vykľul úplne iný človek – bol prísny a krutý, keď sa mu nedarilo. Keď však počas jednej z našich hádok zašiel ešte ďalej a udrel ma, rozhodla som sa, že je čas to ukončiť – zbalila som sa a odišla domov.
Šoféroval som a premýšľal som, ako sa pozriem rodičom do očí? Čo povedia ľudia? Vtedy neboli rozvody také bežné ako teraz, ľudia hovorili kruté veci o pároch, ktoré sa rozišli. Vystúpila som na svojej stanici s kufrom a stretla som tam Petra, ktorý odprevádzal svojho priateľa na vlak. Nemohla som uveriť vlastným očiam! Peter ma chytil za ruky a tiež neskrýval radosť. Neskôr, keď sme sa už rozprávali, mi povedal, ako trpel, keď som odišla z práce, a že sa ma neodvážil hľadať, lebo som ho tak hrubo odmietla.
Oženil sa teda so svojou snúbenicou, ale dlho spolu nežili – žena mala vážne zdravotné problémy a po štyroch rokoch zomrela. Potom sa však rozhodol, že ma nájde, pretože na mňa celý ten čas nemohol zabudnúť. Cez priateľov sa dozvedel, že sme sa s manželom presťahovali do iného mesta, a vtedy sa rozhodol, že so mnou nemá šancu pokračovať v živote. A tu zrazu také stretnutie! Tiež som mu rozprávala o svojom živote a on len s úsmevom na tvári povedal: “Vidíš, ako je osud niekedy láskavý, že nás opäť spojil!”.
Nakoniec sa to všetko podarilo. Prežili sme spolu toľko krásnych rokov! Pred dvoma rokmi opustil tento svet, ale aj napriek tomu cítim, že je mi nablízku, pomáha mi a podporuje ma. Na začiatku to bolo pre mňa bez neho veľmi ťažké a prosila som Boha, aby ma rýchlo vzal do neba. Kto by sa však potom o teba, dieťa moje, staral? Ja budem ešte nažive a dúfam, že budem mať ešte možnosť starať sa o tvoje deti,” usmiala sa Genowefa na Irenu, ktorá pristúpila a pevne objala svoju babičku. “Ech, ty naivka, nie je nad čím plakať!” – pomyslela si.
