Vzali sme sa hneď po skončení štúdia. Porodila som mu dvoch synov, z ktorých sú dnes dospelí muži, každý s vlastnou rodinou. Až keď boli deti malé, všimla som si, že sa môj manžel začal pozerať po iných ženách. Neskôr som si uvedomila, že je to muž od prírody, nenechá si ujsť ani jednu sukňu.
Keď deti vyrástli a samy vyštudovali univerzitu, stali sme sa s manželom pre seba úplne cudzími ľuďmi. Jeho avantúry som naďalej znášala len kvôli deťom, aby som im neublížila. Ale keď sa stali dospelými, uvedomila som si, že ma už nič nebrzdí. Manželovi som priamo ponúkla rozvod.
Mali sme spoločný byt a odsťahovali sme sa. Žil som pokojne vo svojej samote. Niekedy som myslela na svojho manžela, veď sme spolu žili toľko rokov. Ale mrzelo ma, že si na mňa nespomenul ani na sviatky, nezavolal ani nenapísal. Kontakt nejako udržiaval len so svojimi synmi.
Deti však pochopili, že s ním stále nemám nič spoločné, a tak sa snažili o otcovi nehovoriť. Prešlo dvanásť rokov, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Otvoril som a… okamžite sa mi zastavil dych. Na prahu stál muž. Za ten čas tak veľmi zostarol. Bolo zjavné, že sa necíti dobre, že jeho zdravie už nie je také ako predtým. Chvíľu sme tam mlčky stáli, potom som ho pustil dnu.
Spočiatku sa rozhovor vôbec neviedol dobre. Bolo toľko nevypovedaných slov a teraz si nemôžeme nič povedať. Po druhej šálke čaju mi muž konečne porozprával o svojom živote. Nemal žiadnu stabilitu. Príliš veľa pil, jeho zdravotný stav bol zlý, nemal kam ísť a navrhol mi, aby sme sa opäť stretli.
Začal ma prosiť o odpustenie za všetky tie roky a za zradu v mladosti. Ani neviem, čo mám robiť. Na jednej strane sme sa už 12 rokov nerozprávali, ani mi nezavolal, neprejavil o mňa záujem. Ale možno sa len rozhodol dať mi šancu začať nový život bez minulosti…
Na druhej strane je to chorý človek a nie je mi cudzí. Prežila som s ním svoje najlepšie roky, je to otec mojich detí, moja prvá a posledná láska. Ešte som mu nedala definitívnu odpoveď, povedala som, že si to premyslím. Teraz zvažujem všetky pre a proti.
