Do nášho mesta mala prísť manželova sestra. Takmer ju nepoznám.Žije v Španielsku a videl som ju len raz v živote na našej svadbe.
Má dcéru Anu, ktorá je v rovnakom veku ako môj syn. Mali u nás zostať týždeň. Nevadilo mi to a dokonca som bola rada, že sa môj syn bude hrať so svojím bratrancom.
Vopred sme sa pripravili na hostí, Miloš prenechal svoju postieľku a niektoré hračky bratrancovi a presunul sa spať do našej spálne. Milena prišla, zoznámili sme sa. Uvarila som kávu, sedeli sme a rozprávali sa, sledovali sme hry našich detí. Ana sa ukázala ako veľmi aktívne, veselé dievčatko, už plynulo rozprávala, hoci mala len dva roky.
Čo sa týka temperamentu, bola úplným opakom Miłosza. Náš syn je introvertné dieťa a nekomunikuje tak ľahko s inými deťmi. Hovorí, ale málo a ešte nevyslovuje všetky hlásky. Nemá však žiadne problémy s vývojom a pediatrička nás ubezpečila, že sa nemáme čoho obávať. Manžel je celý deň v práci, takže sme väčšinu dňa zostali doma sami s Milenou a Anou
Už v prvý deň ma začala rozčuľovať svojimi poznámkami na adresu nášho syna. Neustále ho karhala za to, že je pomalý, a nonstop chválila dcéru – Mrzí ma, že ho máš takého… – pozrela na môjho syna súcitným pohľadom – Čože? O čom to hovoríš?
– Spýtal som sa – No, s oneskoreným vývojom. S takýmito deťmi to nie je ľahké. Snažila som sa jej vysvetliť, že každé dieťa je iné a že každé sa vyvíja svojím vlastným tempom. Povedala som jej, že s Milošom je všetko v poriadku.
Ale ona len súcitne pokývala hlavou. – To hovoria všetky matky zvláštnych detí. Trpezlivo som znášala jej neustále poznámky, a keď konečne odišli, vydýchla som si. Ale tým to neskončilo.
Po ich odchode začala švagriná medzi svojimi príbuznými šíriť klebety, že môj syn je postihnutý. Moja svokra, keď sa to dozvedela, sa rozhodla, že jej to natrie. Peniaze, ktoré mala dať Milene za auto, previedla na mňa s tým, že sú určené na Mileninu “liečbu”.
