Prvé roky svojho života som strávil v detskom domove, čo mi ostalo v pamäti. Deti z detského domova sú iné ako tie, ktoré žijú v rodinách. Mnohé z nich jednoducho nechápu význam slov „mama“ a „otec“. Sú trochu odtrhnuté od života.
Dnes som už na dôchodku, ale na tie časy si veľmi dobre pamätám. Napríklad som mal rád Nový rok, pretože vtedy sme dostávali darčeky. Zvyčajne to boli len karamelové sladkosti, ale ako som sa z nich tešil. Niekedy nás správca brával na prechádzku do lesa a tam sme jedli lesné plody, ktoré sme si stále zbierali do vreciek.
Keď som bol starší, musel som navštevovať mladšiu skupinu. Vymieňal som batoľatám plienky a za to mi opatrovatelia dávali hrsť orechov.
Nie všetko som zjedla sama, vždy som sa podelila s ostatnými dievčatami. Keď som mala osem rokov, každú noc sa mi niekoľkokrát sníval ten istý sen. Bola v ňom mladá, štíhla, veľmi krásna žena, ktorá ku mne prišla a pobozkala ma na čelo. Bolo to veľmi pekné. Potom som sa vždy zobudil.
A tam mi raz ráno povedali, aby som sa obliekol, lebo si po mňa prídu. Prišla žena, ktorá bola veľmi podobná tej z môjho sna. Srdečne sa usmievala a povedala, že je moja matka. Takto ma adoptovala úžasná rodina. Som vďačný osudu za takýchto rodičov. Obklopovali ma láskou a starostlivosťou, dali mi slušné vzdelanie a vždy ma podporovali a pomáhali mi. Našiel som svoj skutočný domov.
Keď som vyrástol, rozhodol som sa nájsť si biologických príbuzných. Našiel som len svoju matku. Bola to alkoholička, na ktorú bolo nepríjemné aj pozerať. Potom som si adoptívnych rodičov začal vážiť ešte viac. Dnes mám tri deti, vnúčatá a malé pravnúča. Som šťastná, ale každý deň s obavami premýšľam, čo by zo mňa bolo, keby nebolo tejto ženy….
