Volám sa Marek. Pred mnohými rokmi sme s manželkou urobili hroznú vec, ktorú stále ľutujeme. V tom čase sme si však mysleli, že robíme všetko správne.
Teraz sa s Annou snažíme všetko napraviť, ale pamätáme si, ako zle sme sa správali k našej dcére. Nemôžem povedať, že si ma manželka vzala z lásky, ale som si istý, že si ma úprimne váži. Keď porodila nášho syna, bol som pripravený nosiť ju na rukách. Urobil som všetko, čo si moja milovaná manželka želala. Naša rodina je dobre zabezpečená, môžeme si dovoliť zamestnať pomoc v domácnosti, žijeme pohodlne. Chcel som, aby Anna trávila viac času so synom a so sebou, namiesto toho, aby bola ženou v domácnosti. Skrátka som chcel, aby si užívala život.
Dúfali sme, že aj náš syn si vezme dievča z váženej rodiny, ale stalo sa niečo iné. Maciek sa zamiloval do dievčaťa menom Sylwia. Vychovávala ju slobodná matka, ktorá pracovala ako upratovačka v škole. Nevideli sme v nej svoju nevestu a nemohli sme sa zmieriť s voľbou nášho syna.
Nakoniec moja manželka zistila, že Sylwia je tehotná. Snažila sa ju presvedčiť, aby išla na potrat. Dokonca ju presviedčala, aby išla k známemu lekárovi, ale ona utiekla, pretože si chcela dieťa nechať. Žiadne presviedčanie na ňu nezabralo.
So synom sme sa rozprávali mnohokrát! Ale aj on bol presvedčený, že si chce dieťa nechať. Keď sa dozvedel, že sme Sylvii ponúkli potrat, nahneval sa a odišiel z nášho domu. Napriek tomu nás pozval na svadbu. Bol som pripravený sa s ním zmieriť, ale manželka ma presvedčila, aby sme na túto „prekliatu“ svadbu nešli.
O niekoľko mesiacov neskôr sa im narodilo dievčatko, ktorému dali meno Martynka. Syn a nevesta sa viackrát pokúšali zlepšiť vzťahy s nami, ale Ania stále ubezpečovala Maceka, že narodené dievčatko nie je jeho dcéra. Podporoval som svoju ženu, pretože som videl, aké je to pre ňu ťažké. Jedného dňa snacha nevydržala urážky a povedala:
– „Ak si myslíš, že Martynka nie je Macekova, už ju neuvidíš“.
Reklama
To sa naozaj stalo… Naša vnučka má teraz šesť rokov a ešte sme sa s ňou neskontaktovali. Jedného dňa ju moja manželka stretla v parku na prechádzke. Bola ohromená, pretože bola presnou kópiou nášho syna v detstve. Anna sa nevedela ovládnuť a rozplakala sa. Maciek jej dovolil držať vnučku v náručí, Martynka sa radostne schúlila babičke do náručia.
Keď mi o tom manželka povedala, hneď sme vedeli, že musíme napraviť našu chybu. Zavolali sme synovi a poprosili ho, aby nám vnučku z času na čas priviedol. Keď sme dievčatko uvideli, boli sme najšťastnejší na svete. Aké zábavné a šikovné bolo toto malé dieťa!
Raz Martynka povedala mame, že chce ísť k starým rodičom. Sylvia sa na Macíka strašne nahnevala a odvtedy už k nám vnučku nevodil.
Každý deň sme chodili do škôlky, ktorú navštevovala, a len sme ju pozorovali. Naša Martynka, bola taká krásna. Ako slniečko, vyžarovala okolo seba svetlo a pozitivitu. Sylvia ju krásne strihala a vždy bola vkusne oblečená. Naša Martynka bola úžasná mama.
Anna často plakala a bolo jej veľmi ľúto, že svojej snache spôsobila takú škodu. Postupom času som s ňou už nemohla chodiť do škôlky. Srdce sa mi stláčalo od žiaľu a v žilách sa mi rozprúdila krv, takže manželka chodila sama. Rozprávala mi, ako sa Martynka hrala s ostatnými deťmi. Netrpezlivo som čakal, kým príde domov, a počúval som jej rozprávanie. Často sme volali nášmu synovi. Veľmi sme chceli, aby nám Sylvia odpustila a rozmyslela si to, ale naša snacha bola neoblomná. Bola na nás veľmi urazená.
Moja manželka sa každý deň modlila, aby sa nad nami Boh zmiloval. Chceme zázrak, chceme, aby sa Sylvia s nami zmierila. Naozaj si nezaslúžime odpustenie?
