Môj manžel nedávno urobil scénu za to, že bol hrubý na svoju matku. Ale pre mňa je to jedno, či urobí scénu alebo nie. Dokonca aj keď sa mi vyhrážal rozvodom, potešilo ma to a vnímala som to ako príležitosť.
Môj manžel je rodák z hlavného mesta a ja som prisťahovalkyňa. Práve podľa tohto kritéria ma moja svokra od prvého dňa, čo sme sa poznali, nazývala „dievča z dediny z východu“.
Skutočne, krstným menom ma oslovila len párkrát, vždy som pre ňu bola dedinčanka. Svojho manžela som tak veľmi milovala, že som si nevšímala svokrine nadávky.
„Nech si hovorí, čo chce, mne je to jedno.“ – Myslela som si naivne.
Moja svokra ma považovala za niekoho menejcenného. Myslela si, že lietam na manželovo bývanie a postavenie.
V skutočnosti by sa dalo povedať, že to bolo naopak: moji rodičia sú predstavitelia inteligencie: otec je profesor vied a mama je najlepšia kardiologička v našom meste. Rodičia môjho manžela, rovnako ako on sám, nemajú ani stredoškolské vzdelanie. Všetci skončili odbornú školu a tam skončili. Ak niekto môže niekoho súdiť, určite to nie sú jeho rodičia, verte mi na slovo.
Najprv ma svokra urážala len vtedy, keď sme boli sami, potom začala aj v prítomnosti môjho manžela hovoriť, že mu sedím na krku, že on zarába viac, že bývame v jeho byte atď. Manžel pomaly začal s mojou matkou súhlasiť a potom sám začal z času na čas opakovať jej slová o byte, plate a podobne. Svokrine výroky som znášala dlhé dva roky a potom sa stal okamih, ktorý sa stal zlomovým v našej rodinnej histórii.
Raz mi svokra zavolala a začala niečo kričať do slúchadla. Bola z niečoho nešťastná, ale o to nešlo. V istom momente zabudla na tému rozhovoru a sústredila sa na nezmyselné urážky. Už som to nemienila ďalej znášať. Povedal som, že si nedovolím, aby sa so mnou takto zaobchádzalo, a že tento rozhovor vôbec nemá zmysel. Chcela mi niečo odpovedať, ale len čo vyslovila prvé písmeno, zavesil som. Tento rozhovor už nemal zmysel.
O hodinu neskôr sa nahnevaný manžel vrátil z práce.
Hneď od prahu začal kričať, čo som zač, že som si vôbec dovolila venovať pozornosť jeho matke, nehovoriac o tom, že som bola drzá. Už som nemala čo stratiť. Poslala som ho do pekla. Môj muž sa urazil, rýchlo si zbalil tašku a odišiel za svojou matkou, pričom na záver povedal, že nie som hodná byť s ním. Myslím, že mi to otvorilo oči. V tých slovách som videla príležitosť. Okamžite som si začala hľadať byt, do ktorého som sa chcela presťahovať ešte na druhý deň.
Začala som baliť kufor a ešte v ten istý deň som napísala žiadosť o rozvod. Všetko sa to udialo veľmi rýchlo, ale som z toho veľmi šťastná. Až po tomto rozhovore s manželom som sa zamyslela, prečo ho vôbec tolerujem. Nemáme dieťa, nemáme nič, čo by ma nútilo zostať v ich bláznivej rodine. Na druhý deň som podala žiadosť o rozvod a po týždni som sa presťahovala do nového bytu. Počas toho týždňa som bývala u svojich rodičov.
Po rozvode mi z pliec spadla obrovská ťarcha. Konečne som sa cítila ako krásna a hodnotná žena.
