Moja priateľka Tanka porodila dievčatko. Jej pôrod bol dlhý a náročný a musela podstúpiť cisársky rez. Ležala tam celá nastrihnutá, v bolestiach, v pôrodnici bola stále karanténa – nikoho tam nepustili.
Na druhý deň ju prinútili chodiť, začali jej nosiť dieťa na kŕmenie. Bolo dobré, že prišli kamaráti z práce a priniesli mi niečo chutné. Inak nemocničná strava vyvoláva u rodiacej ženy úporný dávivý reflex, a to vzhľadom, chuťou aj vôňou.
Táňa je sirota, jediným členom rodiny je jej manžel, ktorý je tiež sirota, ale má aspoň brata, ktorý ešte študuje na vysokej škole.
Táňa a Igor sa dali dokopy v sirotinci začiatkom 90. rokov, potom vyštudovali, vzali sa, žijú dobre, obaja majú prácu, dokonca majú vlastný byt.
Na tretí deň Táňa počula známy hlas, ktorý volal jej meno. Nejako vstala, držiac sa steny, a priplazila sa k oknu, aby zistila, či je tam jej Igor a brat. Boli opuchnutí a skrčení. Tanya sa spýtala: “Čo sa stalo?” “Nič. Oslavovali narodenie dcéry.
-Dobre, chápem! -Tanya, chodí k tebe niekto na návštevu? Máš niečo na jedenie?” – Áno, Igor, neboj sa, mám všetko! Dokonca viac, ako potrebujem. – Táňa, mohla by si nám priniesť niečo na jedenie? Veď sme na večierku prepili všetky peniaze!
