Do malého dedinského obchodu pomaly vošla mladá žena s dievčatkom na rukách. Kúpila si potraviny, ktoré potrebovala, zaplatila a odišla. Dve staršie ženy sedeli na dlhej starej lavici pri stene. Pozerali na ňu, každá hlboko zamyslená. Olha prerušila ticho: “Aké dieťa! Bude rásť a rásť, kým jej matka nedostane pomoc od nej.” “Keby len nečakala, čo čaká mňa a moje deti,” odpovedala Mária a oprela sa o krivú palicu.
Môj syn je opilec, všetka jeho láska je k fľaši. Keď nemám peniaze, chodí mi po dôchodok. A keď mu ho nedám, môže kričať. Nemohol zachrániť svoju rodinu – tá istá fľaša sa mu postavila do cesty. Teraz už nikoho nepotrebuje, ani vlastnú mamu.
Od najstaršieho syna už má vnúčatá, ale rozum mu nezmúdrel. Vlasy mu šedivejú a rozum sa mu skracuje. Taký je život. Môj zosnulý manžel bol rovnaký. Mlčala som vtedy a mlčím aj teraz. Nečudo, že sa hovorí: ak si nemal šťastie v mladosti, nečakaj ho ani v starobe…
– A vaša dcéra? “Asi čoskoro zabudnem, ako vyzerá,” usmiala sa Maria smutne, “a ako vyrástla – jemná, starostlivá. Moja duša sa tešila, že sa bude mať o koho oprieť v starobe… Rozmaznávala som ju, ako sa len dalo, dokonca som chodila bosá a dcéru som obliekala lepšie ako ktokoľvek iný. Kupovala som látky a chodila k Janinej krajčírke. Šila pre moju Zinu krásne šaty. Moja dcéra bola šťastná a ja tiež. Nikto v okolí nevyzeral tak dobre ako ona. A keď vyrástla a vydala sa, úplne sa zmenila.
Moje nežné dievčatko je preč. Všetko bolo zlé, všetko sa jej nepáčilo. Potom odišla do Ruska, k svojmu manželovi. Od jej poslednej návštevy uplynulo viac ako päť rokov. Nenapíše ani list. A ja chodím každý týždeň na poštu, čakám na správy… Bola to dlhá prestávka. Mária si potichu utrela slzy, ktoré jej zanechali stopy na zvráskavených lícach. Olha smutne pokrútila hlavou a premýšľala o tom, čo počula. Potom sa spýtala:
“Navštevujú vás niekedy vnúčatá? “Nie, nechodia!” Mária mávla rukou: “Babičku potrebovali len vtedy, keď nemali peniaze. Šetrila pre nich každý cent. A moja nevesta sa im ani nepoďakovala. “Je to moja vina, že môj syn je chudák? Veď som jej deti vychovávala, keď študovala na čiastočný úväzok. Zostávala som v noci hore, prala som jej plienky, aby ju pri štúdiu nerušili. Bolo to pre ňu vtedy ťažké – synovia sa jej rodili jeden po druhom. “Postarala som sa o všetky starosti.
A teraz sa ani nepozerajú mojím smerom. Vyrástli, odsťahovali sa, už ma nepotrebujú. Pozrite sa, na akých autách jazdia! A v ich životoch už pre mňa nie je miesto. Ženy opäť zmĺkli. Maria sa dlho pozerala von oknom, kde sa deti bezstarostne hrali pri záhone kvetov. Na tvári jej slabo žiaril úsmev, ale v očiach jej zostal hlboký smútok – jej život bol ťažkou a nespravodlivou skúškou….
