Pracujem neskoro. Domov sa vraciam, keď je už tma. Dnes som si navyše zobral nadčasy a potom som sa ešte zastavil v potravinách, takže som bol doma až okolo desiatej večer. Manžel ako zvyčajne sedel pri počítači a hral sa. Keď počul otvárať dvere, vstal a vyšiel mi v ústrety.
Začala som si vyzúvať topánky a on ani nepozdravil – hneď sa spýtal, čo budeme mať na večeru, a začal si prezerať nákupné tašky. Posledné tri mesiace som našu rodinu živila sama, keďže môjho manžela prepustili a sedí doma. Pracoval ako stavbár a v zime je ťažké nájsť niečo vhodné. Zo začiatku si ešte privyrábal, ale potom videl, že ja zarábam celkom dobre, a prestal sa snažiť. Rozhodol sa počkať do jari a hľadať si novú prácu. A v zime, načo sa namáhať?
Ja som sa s tým zmierila a rozhodla som sa počkať na jar. Byt patrí manželovi, tak som dúfala, že sa konečne spamätá. Žiaľ, prešli dva mesiace a on prestal v dome čokoľvek robiť, dokonca odmietal upratovať a variť, hoci bol stále doma. Nerobila som rozruch a dúfala som, že sa nakoniec spamätá. Možno prechádzal depresiou, ktorá prejde.
Keď som sa však vrátila z práce a manžel sa ma len opýtal, čo budeme jesť na večeru, namiesto toho, aby mi niečo pripravil, pretože som bola unavená a hladná, bola som veľmi sklamaná. Naštvala som sa, išla som do spálne, začala som si baliť veci, objednala som si taxík a pozbierala som vrecia s jedlom, ktoré zostali na chodbe. Dal som sestre adresu – rozhodol som sa, že u nej na chvíľu zostanem. Myslela som si, že vychladnem a vrátim sa. Alebo ma manžel požiada, aby som sa vrátila. On však nezavolal. Tak som sa rozhodla, že sa vôbec nevrátim. Čo by som mohla stratiť? Mám prácu, som mladá, som pekná. Všetko sa aj tak vyrieši.
Prihlásila som sa na masáže, gymnastiku, začala som chodiť do bazéna, osviežila som si šatník, čo som už dlho nerobila – predtým som všetko robila na manžela. A uvedomila som si, že som so sebou spokojná, nič som nestratila, naopak, získala som slobodu. Už nemusím zostávať po pracovnej dobe v práci, už nemusím nosiť na pleciach svojho nezamestnaného manžela. Manžel mi zavolal po štyroch týždňoch. Začal sa sťažovať, že je to pre neho ťažké, a požiadal ma, aby som sa vrátila. Tvrdil, že si dokonca začal hľadať prácu. Jeho matka mu teraz pomáha, povedala, že normálna žena by manžela v ťažkom období neopustila. Dodala, že som sa k nemu správala ako k prasaťu. Ale on mi aj tak odpustil a dovolil mi vrátiť sa.
Počúvala som tie nezmysly a ani som sa s ním nechcela hádať. Keď skončil svoju tirádu, zavesila som. Už mi na ňom ani na jeho matke nezáležalo. Pocity už vyprchali. Uvedomil si to príliš neskoro. V ten večer ma pozval na rande – jeden z mojich kolegov z práce. Paul sa na mňa už dlho pozeral a ja som sa rozhodla prijať jeho návrhy. Išli sme do kaviarne. Začali sme sa stretávať.
Po šiestich mesiacoch ma Paul požiadal o ruku. Váhala som, ale nakoniec som súhlasila. V každom prípade je lepší ako beziniciatívny a nezamestnaný bývalý manžel.
