Oženil som sa veľmi mladý. Mala som vtedy len 19 rokov. O rok neskôr sa nám s manželom narodilo prvé dieťa. Hneď po svadbe sme sa presťahovali k manželovým rodičom.
Bol to malý dvojizbový byt, v ktorom sa jednoducho nedalo otočiť. So svokrou sme mali vždy problémy: bola to žena s ťažkou povahou a nútila nás žiť v jej dome podľa jej pravidiel. Keď sa narodil môj druhý syn, uvedomili sme si s manželom, že ak nemáme nič, musíme urobiť všetko pre to, aby sme našim deťom niečo dali.
Naznačila som manželovi, že by som chcela vycestovať do zahraničia, ale povedal, že to neprichádza do úvahy, a ak to chcem urobiť, môžem ísť sama. Tak som išla do Španielska. Pracovalo sa mi ťažko, ale bola som šťastná a uľavilo sa mi, pretože som už nežila pod jednou strechou so svokrou.
Po piatich rokoch mi peniaze, ktoré som poslala späť, stačili na kúpu prvého bytu a po ďalších piatich rokoch na druhý. Dá sa povedať, že som vtedy splnila svoje poslanie a rozhodla som sa začať pracovať pre seba.
V priebehu minulého roka však moja svokra a manžel zomreli. Byt, v ktorom bývali, bol prevedený na mňa. Nechcela som sa však do toho domu vrátiť, pretože sa mi vracali všetky temné spomienky. Jedného dňa som si uvedomila, že keby som predala svokrin byt a pridala k nemu zarobené peniaze, mohla by som si kúpiť súkromný dom. Tak som sa koncom leta vrátila, prenajala som si svokrin byt, hľadala som si pekný a útulný dom pre seba – a vtedy sa začali problémy.
Snachy mi povedali, že nemusím bývať vo veľkom dome, že mi stačí jednoizbový byt a že peniaze z predaja bytu sa môžu rozdeliť medzi mojich synov. Takýto výbuch som nečakal. Tým dievčatám som povedal, aby navždy zabudli moju adresu a telefónne číslo a už nikdy sa ma nepokúšali kontaktovať. A dom, ktorý sa mi páčil, som kúpila len pred týždňom a už si tam sťahujem veci.
