Moja manželka Natália bola dokonalá, žili sme s ňou 60 rokov. Bola veľmi milá, sympatická, s obrovským srdcom. Nebudem sa chváliť, ale nie som zlý človek. Ako sme teda získali takú zlú, nevďačnú dcéru? Táto otázka ma dlho trápila. Nata nás opustila pred štyrmi rokmi a po tom dni sa môj život radikálne zmenil.
S dcérou som nevychádzal, nielen s ňou, ale s celou rodinou, alebo skôr oni nevychádzali so mnou. Môj zať poštval dcéru proti mne, ale nebol jediný, kto za to mohol. Keby ma dcéra milovala a vážila si ma, nikdy by sa ku mne takto nesprávala. ‘Byt je malý a ty si na obtiaž a vnúčatá ťa nemajú rady,’ povedala mi dcéra.
– “Dedko, si chamtivý a zlý, nemáš nás rád, lebo nás nenecháš žiť slobodne,” povedal starší vnuk. Bolo mi veľmi ľúto, že začali deti štvať proti mne. Po dlhom premýšľaní som dospel k záveru, že najlepším riešením by bolo odísť, ako povedala moja dcéra. Dohodla sa s domovom dôchodcov a o štyri dni som tam bol.
Dal som si podmienku, že sa o môjho psa postará a nevyhodí ho na ulicu. Sľúbil to a ja som odišiel. V domove dôchodcov som sa zoznámila s jednou ženou a začala som sa s ňou každý deň rozprávať. Začala sa mi páčiť a každý večer sme sa spolu prechádzali v parku. Jedného dňa som v parku stretla svoju bývalú susedu a ona mi povedala príbeh, pri ktorom sa mi takmer zastavilo srdce.
– Jej dcéra mi nepovedala, že ma sem poslala. Vyhodila na ulicu aj svojho psa, ale nebojte sa, postaráme sa o neho. Predáva tvoj dom. Vychovala si nevďačnú dcéru, – povedala moja suseda. “Dom je môj, ako sa opovažuješ ho predávať, a ako si mohla vyhodiť psa z domu?” So susedkinou pomocou som sa obrátila na potrebné úrady a nechala ju napospas osudu.
Predal som svoj dom a kúpil som si útulný domček v dedine a prijal som aj ženu, ktorú som spoznal v domove dôchodcov. Začali sme žiť spolu: ja, Elena Ivanovna a môj pes. Nepýtal som sa, čo sa stalo s mojou dcérou, ale nech sa stalo čokoľvek, bolo to správne. Nech vie, čo znamená neúcta k rodičom
