Môj manžel sa narodil a vyrastal na vidieku. Sme spolu už rok. Michael je dobrý, pracovitý chlapec a dobre spolu vychádzame. Jediné, čo narúša náš pokojný rodinný život, sú jeho príbuzní.
S Michalom bývame v mojom byte. Odkedy sa manžel nasťahoval ku mne, môj dom sa stal hotelom pre všetkých jeho príbuzných. Spočiatku som mlčala, myslela som si, že na tom nie je nič zlé, keď pomáhame jeho príbuzným.
Ale za posledný rok k nám chodia všetci – rôzni strýkovia a tety, synovci a netere, bratranci a sesternice a ďalší. Môj manžel len roztiahol ruky:
– Ako môžem odmietnuť svojich blízkych?
Zároveň mi nikto nevolá a nepýta si povolenie. Jednoducho pošlú manželovi správu: “Hneď prídeme” a už o niekoľko hodín sa objavia na mojom prahu. Áno, viem – sama som vinná, mali sme príchody takýchto hostí hneď zastaviť, ale bolo mi to nepríjemné.
A nedávno prišla manželova teta a začala hovoriť, že jej dcéra sa dostala na univerzitu a mali by sme ju prijať.
Manžel si ma zavolal do kuchyne a začal hovoriť, že by bolo veľmi trápne odmietnuť, pretože je to jeho rodná teta a ide o jeho sesternicu. Keď som sa však Michaela spýtala, kedy naposledy s touto sesternicou hovoril, nevedel si spomenúť.
Ani som sa nad tým nezamyslela, hneď som povedala, že nie. Manžela moje odmietnutie veľmi rozrušilo.
Na druhý deň prišla po môjho manžela jeho matka.
– Na rodinnej porade sme sa rozhodli – ak nás neuznávate ako svoju rodinu, potom ani môj syn nie je pre vás nikto. Preto si ho beriem – bude žiť medzi starostlivými príbuznými.
Manžel si išiel zbaliť veci.
– Ale ak zmeníte názor a prijmete svoju neter, všetko bude v poriadku. Tak o tom popremýšľaj.
Zavrela som za nimi dvere s úmyslom rozviesť sa. Naša rodina je len on a ja. A ak to nechápe, bude lepšie, keď sa teraz rozídeme.
