Teraz žijem vo veľkom meste, mám vlastný dobrý byt, dvojizbový, kde som sama sebe milenkou. V susedstve, ktoré je jedno z najlepších. Ale do tohto bytu si nikoho nenasťahujem, pretože mám takú skúsenosť. Mimochodom, ten byt mi dali rodičia, sama som si naň nezarobila.
Mám už 35 rokov. Nemám deti. Za to mám dobrú prácu s dobrým platom a priateľov, s ktorými často trávim čas.
Prvýkrát som sa chcel oženiť, keď som mal 23 rokov. Zamilovala som sa. Moja mama ešte žila a môj otec už nebol. Adam a ja sme boli študenti. Ale jedného dňa mama povedala:
– Dcéra, on je z veľkej rodiny. Tam nie je miesto, tam určite nepôjdeš. Prenajímať byt bude pre vás ťažké, obaja ešte študujete. Sem sa nenasťahuješ, sem ho nepustím, je pre mňa cudzí, to vieš. Nech pracuje, nech robí čokoľvek, aby ste mali kde založiť rodinné hniezdo, inak nebude žiadna rodina, len neporiadok. Premýšľaj o tom, Anna. Vzala som si tvojho otca, keď už mal byt. Ten chlap ťa musí niekam priviesť. Nie aby si sa starala o to, kde a z čoho budeš žiť.
Vtedy som to povedal Adamovi. Bolo mi ho ľúto. Povedal, že je zaneprázdnený štúdiom a nebude pracovať po nociach, pretože niekedy treba aj spať. Potom sa priamo opýtal, či zdieľam mamin názor. Sklopila som zrak a povedala som, že jej názor je celkom logický. Tak sme sa rozišli. Ľahko a rýchlo.
Neskôr som ho videla na sociálnych sieťach. Ukázalo sa, že teraz je z neho podnikateľ s veľkým majetkom: dom, autá, firma, manželka a deti tiež preč. Prečo nie som na mieste jeho manželky? Podnikatelia tvrdo pracujú, to viem veľmi dobre. Prečo to teda nemohol urobiť pre mňa?
Roky plynuli. Mal som už 31 rokov a žil som sám, bez matky. Môj prvý manžel bol po dlhom čase o celých 8 rokov starší ako ja. Bol rozvedený, byt nechal manželke s deťmi, niekedy býval u kamaráta a niekedy si prenajímal izbu v internáte. Niekedy prišiel a zostal u mňa na niekoľko nocí. Ešte nehovoril o tom, že sa ožení, a to, že býva u mňa, sa mi nepáčilo.
Raz ma požiadal o ruku. Povedal, že zostaneme so mnou a budeme žiť a cestovať z jeho príjmu. Naznačil tiež, že sa u mňa neprihlási, aby som si nemyslela, že mi chce obsadiť byt.
A ja som si pomyslela. Ako to myslíš, ty, muž, si už všetko naplánoval sám? Budeme bývať u mňa, ja budem variť, ja budem upratovať a ty ma vezmeš na výlet, na ktorý si spolu zarobíme? Nikdy v živote!
O pôžičke na nový byt nechcel ani počuť. Vtedy som mu povedala, že s takýmto prístupom nemá v mojom živote miesto. Už sme sa nikdy viac nevideli.
Posledný vážny vzťah bol pred rokom. A veľmi smutný. Kvôli priateľovi. Zoznámili ma s ním v nádeji, že je zrelý, elegantný, má peniaze, byt a žiadne deti. Ani raz som ho nepozvala na rande. Chodili sme do kina, vozili sa riečnou električkou. A potom ma pozval k sebe domov.
A čo som videla! Malý byt v odľahlej štvrti! Bolo to tam také nepríjemné. A toto všetko? A to má už 37 rokov! A za celý ten čas si nič iné nezarobil? Mala som ho veľmi rada, ale chápala som, že sa to musí skončiť. U mňa bývať nebudeme a u neho sa mi to nepáči. Preto som sa s ním prestala stretávať. Ani som mu nevysvetlila dôvod.
A priatelia povedali:
– Čo potrebuješ? Na koho čakáš? Načo potrebuješ tieto byty? Nikto vám ich nevezme. Máš 35 rokov, na čo ešte čakáš? A deti kedy? Myslíš si, že keď budeš mať viac ako 40 rokov, všetci s bytmi sa k tebe rozbehnú?
Ale ja si myslím, že ničomu nerozumejú. Každý normálny človek by mal mať vlastný byt. Po tridsiatke – určite! Môj dom je môj domov. Potrebujem ho. Na šťastie budem čakať aj naďalej. A nájdem ho. Mám nádej. Nie som taká stará.
