Už nemôžem chodiť k príbuzným, mám toho plné zuby. Moje víkendy sú aj tak plné povinností a oni mi stále nachádzajú úlohy.
Pozývajú nás ako hostí, ale odpočíva len ich syn. Ja tam tvrdo pracujem. Majú vlastný dom a pochopiteľne, vždy je čo robiť. Práve preto robí svokor všetky podradné práce sám, takže keď príde syn, len oddychujú: naparovanie v saune, grilovanie, ležanie pred televízorom. Na druhej strane pre mňa má svokra vždy nejakú úlohu: žehlenie, pranie, varenie. A vždy žiada o pomoc s tým nevinným, až patetickým výrazom v tvári. Vezme svoju vnučku a sťažujúc sa, že jej nie je dobre, rozdá úlohy mne.
A tak to ide zakaždým. Len čo sa objavíme na prahu ich domu, vítajú nás s radosťou. Objímajú nás, bozkávajú a hovoria, ako sme im chýbali. Potom si svokor vezme môjho syna a svokra ma vedie domov, ospravedlňuje sa a žiada ma, aby som urobila niekoľko úloh. Ak je zima, zoznam sa obmedzuje len na domáce práce: pranie, pranie, žehlenie, varenie. V lete je to aj práca v záhrade, na záhone. Okrem toho sa svokra hrá s vnučkou len vtedy, keď má dobrú náladu. Ak začne plakať, hneď mi ju odovzdá. Ja, pustiac všetko, musím nájsť príčinu plaču: vymeniť plienku, nakŕmiť ju, uspať. Potom sa opäť pustím do práce.
Nikdy sa nestalo, že by sme dorazili a ja by som si mohol oddýchnuť. Vždy ma čakala práca. Spočiatku som si myslel, že je to dočasné. Áno, teraz som na materskej dovolenke, nechodím do práce, ale to neznamená, že sa týždeň neunavím. Nemám čas sedieť doma. Mám dosť vlastných vecí, ktoré musím robiť, navyše sa starám o dieťa. Moja svokra si asi myslí, že sedím a pľujem do stropu. Preto ma zaťažuje prácou ako Popolušku a rozmaznáva môjho syna, lebo on je predsa živiteľ rodiny.
Už odmietam chodiť k svokrovcom, ale oni sa stále urážajú, že im nedovolia vidieť ich vnučku. Chýba im. Lenže otec s dcérou nemôže ísť, nevyhnutne musím ja. Chápem, že dcéra ešte nemá tri roky a vyžaduje si viac pozornosti. Ale ona už nie je dojča, veľké problémy nemá. Manžel to zvládne sám a s jeho matkou sú konečne skúsenosti v starostlivosti o deti.
K mojim rodičom chodíme s absolútnym pokojom. Nikdy sa nás nesnažia zaťažovať prácou. Sme hostia a prichádzame si oddýchnuť, nie obťažovať. Len párkrát otec požiadal svojho zaťa o pomoc. Ale to boli drobnosti.
Teraz bojkotujem výlety k svokrovcom. Otvorene hovorím, že sa mi nechce. Môj manžel úprimne nechápe, prečo to odmietam. Veď si dobre oddýchneme. Áno, on odpočíva nádherne, zatiaľ čo ja haraším. Tchýňa začne
pohoršuje, že chce vidieť svoju vnučku a ja jej to nedovolím. Ak chce, nech s ňou ide jej syn, bezo mňa.
