S manželovou rodinou máme veľmi komplikovaný vzťah. Po svadbe bolo všetko v poriadku, ale už o rok neskôr dala moja svokra všetky svoje úspory dcére, ktorá si za ne kúpila byt. V tom čase sme byt prenajímali, nedokázali sme dať dokopy dostatok peňazí na prvý príspevok na hypotéku a polovica sumy, ktorú dostala moja švagriná, by stačila na vyriešenie problému. Moja svokra sa však rozhodla inak.
Samozrejme, boli to jej peniaze a mala právo robiť si s nimi, čo chcela, ale ani sa neunúvala vysvetliť synovi, prečo to všetko pripadlo jeho sestre a jemu nič. Ba čo viac, svokra sa tvárila, že sa nič nestalo:
– “Myslela som si, že nemá zmysel deliť vás, aby mala Tatiana aspoň strechu nad hlavou, a keby sme to rozdelili, obaja by ste sa zamotali do pôžičiek!
Môj manžel nekomentoval maminu “láskavosť” a obavy, aby sa, nedajbože, nezamotal do úverov, ale v duchu si dal “všetko jasné”. Vtedy som okamžite pochopila skutočný postoj mojej svokry k synovi a ku mne.
Po “spravodlivom” rozdelení finančných prostriedkov sme sa rýchlo upokojili a stanovili sme si cieľ kúpiť trojizbový byt. Vypočítali sme si to a vyšlo nám, že na získanie potrebnej sumy budeme potrebovať asi sedem rokov, pričom sme si šetrili na dovolenky a iný luxus. Začali sme teda usilovne a vytrvalo pracovať na dosiahnutí nášho cieľa.
Zdá sa, že niekde tam vonku si naše úsilie všimli a nečakane na nás spadlo dedičstvo. Toto notárske prekvapenie otca potešilo a zároveň zarmútilo. Potešil sa, lebo dostal dve dvojizbové garsónky od vzdialenej tety, a zarmútil sa, lebo teta zomrela. Žila v inej provincii, otec s ňou nebol v kontakte, ale neboli žiadni iní dedičia, takže byty pripadli jemu.
Otec rýchlo predal tetine byty a vrátil sa domov so solídnou sumou peňazí. Keď zistil, koľko nám chýba na vytúžený trojizbový byt, bez váhania nám dal chýbajúcu sumu. Vďaka tomu sme si mohli kúpiť to, čo sme chceli, už štyri roky po tom, ako sme začali zbierať peniaze.
Moja švagriná v tom čase rozšírila rodinu, narodili sa jej dvaja synovia a v čase, keď sme kupovali byt, žili v ich byte už štyria. Nebola to veľmi priestranná možnosť. Pamätám si, že švagriná bratovi k takej solídnej kúpe ani nezablahoželala, vraj sa hneď začala boriť s dýchavičnosťou, ako jej nesmierna závisť stláčala srdce.
Hneď sme sa nasťahovali, hoci sme mali len minimum nábytku – malú pohovku, skriňu a základné kuchynské potreby. Opäť nám pomohol môj otec. Prišiel, prešiel prázdne izby a previedol veľkú sumu na kúpu nábytku. Nebolo dosť na všetko, ale zobrali sme si pôžičku a chýbajúcu sumu sme pokryli. Rodinu sme pozvali na kolaudačnú párty.
Moja rodina prišla v dobrej nálade, s darčekmi do domu, ale svokra, švagriná a jej manžel prišli s tvárami, akoby išli na pohreb. Chodili po izbách a neskrývali žiarlivé pohľady ako dravci, ktorí hľadajú korisť. Kvôli nim bola kolaudácia nepokojná; už po hodine švagriná s manželom odišli s vysvetlením, že sa ponáhľajú za deťmi, ktoré bývajú u inej babičky. Aj moja rodina sa schádzala, aby nás neunavila, zostala len svokra.
Keď sme odprevadili mojich rodičov von a späť k mojej svokre, čakal nás veľmi nepríjemný rozhovor. Moja svokra si s výrazom bezhraničného smútku na tvári povzdychla:
– Synu, všimol si si, aká bola tvoja sestra smutná?
Manžel odpovedal matkiným tónom:
– Všimol som si, len neviem prečo?
Svokra prešla priamo k veci:
– No, ako to, že oni hniezdia v posteli a ty máš také paláce!
Slawek pokrčil plecami:
– Mohla by byť šťastná, nie ustarostená!
Uhádol som, kam tento rozhovor smeruje, a nemýlil som sa. Moja svokra pôsobila ako rodinná realitná agentka:
– Čo tak vymeniť? Veď nemáte deti, stačí vám aj posteľný byt! A potom, ak Boh dá, kúpite väčší…
Manžel sa usmial:
– Mami, vážne? Možno by mal Boh radšej dať Tani? Alebo si to s ňou vymeň sama, máš priestranný byt, nie oveľa menší ako náš, tak urob svojej milovanej dcére radosť! A sama sa nasťahuj do svojho bývalého terajšieho! Skvelý nápad!
Svokra nedokázala potlačiť svoje nadšenie:
– Vidíš! Ešte stále mi nemôžeš odpustiť, že som Táni dala peniaze na byt! A pritom ste súrodenci!
Musela som zasiahnuť:
– Len prečo mi sestra zabudla byť vďačná, keď vzala peniaze na byt a my sme si ho prenajali!
Svokra ma hneď prerušila:
– To nie je tvoja vec! Vyriešime si to sami!
– Tu nie je čo riešiť, buď sa s Táňou vymeníme, ako navrhoval tvoj syn, alebo necháme všetko tak, ako je, a necháme ju spoliehať sa na Boha, ako si nám poradila!
Svokra ešte povedala niečo o drzosti a neúcte, ale to už robila pri vchodových dverách, takže som z kuchyne, kde som umývala riad, takmer nič nepočula.
Hosť odišiel, ale záležitosť sa neskončila. Na druhý deň začali na manžela útočiť z oboch strán – jeho sestra aj svokra ho presviedčali, aby si vymenili byty. Slawek im neodpovedal nič nové, opäť navrhol, aby si vymenili metre sami.
Telefonáty pokračovali ďalší týždeň, až sme si s manželom zablokovali čísla “klientov” na výmenu. Vo svojej snahe zväčšiť si byt na náš úkor sa neposunuli ani o krok ďalej, len márnili svoj čas a úsilie. Škoda, že aj my musíme strácať čas zbytočnými záležitosťami, pre nás otázka výmeny neexistuje!
