“Svoju babičku navštevujem len zriedka. Jednoducho nemám čas. Je v domove dôchodcov a dúfala som, že tam budú nejaké aktivity. Očakávala som, že sa bude môcť porozprávať s inými staršími ľuďmi, maľovať alebo sa dokonca zúčastniť na tanečných večeroch. Keď som ju navštívil a videl som realitu takéhoto miesta, vyrazilo mi to dych.”
Moja stará mama je v domove dôchodcov
Pred niekoľkými mesiacmi sme babičku odovzdali do domova dôchodcov. Cítila sa čoraz horšie, nebola schopná vykonávať základné činnosti. Mala problémy s varením, upratovaním alebo nakupovaním. Žiaľ, nemohli sme jej poskytnúť náležitú starostlivosť, veď všetci pracujeme.
Našiel sa domov dôchodcov, ktorý mal voľné miesto. Mysleli sme si, že je to dobré centrum. Predstavovala som si, že stará mama bude mať na mieste veľa aktivít. Tak ako vo filmoch by mohla tráviť čas s inými seniormi, spoznala by nových ľudí. Dúfala som, že pre ňu budú organizovať maliarske dielne alebo dokonca tanečné večery! Nakoniec som ju navštívila a bola som ohromená.
Nečakal som, že tam bude
Nemal som čas ho navštíviť skôr. Stále som bol v práci, staral som sa o deti a o dom. Naozaj žijem v neustálom zhone. Viem, že je to slabá výhovorka, ale taká je realita. Čo som mohol urobiť inak? Chcem si oddýchnuť aj cez víkendy a o babičku by tam bolo dobre postarané, takže som nemala výčitky.
Nakoniec som išla k nej. Ukázalo sa, že väčšinou sedela vo svojej izbe a mohla pozerať televíziu. Nikto jej neposkytoval žiadnu ďalšiu zábavu. Nemohla som tomu uveriť. Málokedy sa s niekým aj rozprávala. Starší ľudia, ktorí bývajú v tomto zariadení, sú väčšinou pripútaní na lôžko a pripútaní na svoju posteľ.
Mala by som ju odtiaľ dostať?
Je vidieť, že babička je smutná a zlomená. Ani sa jej so mnou nechcelo veľmi rozprávať. Bolo mi veľmi smutno, pretože predsa len bola predtým veselá a šťastná. Vždy nám s radosťou rozprávala o svojich zážitkoch a spomienkach na mladosť. Teraz je pochmúrna a nemá chuť nič robiť. Dokonca ani nechcela jesť svoje obľúbené čokoládové sušienky.
