Jurij stál pri pokladni v supermarkete a v duchu počítal potraviny, ktoré ho manželka požiadala kúpiť. Bolo tam veľa ľudí. Uprostred tohto davu však muž uvidel chlapca, ktorý stál pri dverách supermarketu. Bol takmer nahý, bez klobúka a bundy.
Držal ruku so sklonenou hlavou a dúfal, že mu do nej niekto niečo vloží. Jurij sa pozrel na chlapca a niečo mu vnuklo, aby k nemu pristúpil a spýtal sa, čo sa deje. – Prečo tu stojíš v takej zime?” – spýtal sa muž. inzeráty
– Som… hladný… Myslel som, že mi možno ľudia niečo dajú, keď tu zostanem. – Prečo nejdeš domov?” – “Tam nikto nie je a nie je čo jesť.” – “Ako to myslíš, že tam nikto nie je?”
– “Už týždeň som ich nevidel, vždy niekam zmiznú. A kedy sa vrátia? – Strýko, prečo sa ma na to pýtaš? Aj keby sa niekedy vrátili, ja sa do toho domu nevrátim, nikto ma tam nečaká, – povedal chlapec so slzami v očiach. – Ako sa voláš? – Ivan. – Ja som Jura. Poď so mnou. Nenechám ťa tu samého.
Chlapec sa rozžiaril a s radosťou naskočil do Jurovho auta. Keď Mariana otvorila dvere a uvidela Juraja a Ivana stáť na prahu, jej prvé otázky boli, prečo mu to trvalo tak dlho a prečo je dieťa v takej zime vyzlečené. Okamžite ich vtiahla do domu a začala sa starať o Ivana. Chlapec bol dokonca v rozpakoch, pretože nebol zvyknutý, aby sa oňho niekto takto staral.
Dom Juraja a Mariany bol teplý, útulný a voňal jedlom. Ivan sa rýchlo udomácnil a do večera sa cítil ako doma. Niekoľko dní Yura a Mariana cestovali po okolí a hľadali Ivanových rodičov. Už dlho ich však nikto nevidel.
Po mesiaci hľadania Mariana a Juraj povedali Ivanovi, že sa chcú stať jeho rodičmi, ak mu to nevadí. Chlapec bol veľmi šťastný a stále opakoval, že Boh vypočul jeho modlitby a splnil mu sen.
