Vydala som sa, keď som mala 35 rokov a môj vyvolený mal 24 rokov. Ale milovali sme sa a nebrali sme ohľad na názory iných ľudí. Šesť mesiacov po svadbe sa narodili Lizonka a Lidočka. Voloďa miloval dievčatá. Potom sa všetko začalo kaziť. Voloďa začal čoraz častejšie meškať do práce.
Niekedy nestrávil ani noc. Chápala som, že robí všetko pre dievčatá a pre mňa. Ceny tovaru v obchodoch rástli, ale my sme to nepociťovali. Vladimír mi nechával 3 000 hrivien týždenne na výdavky v domácnosti. To nám stačilo. Zvládala som to bez opatrovateliek a do práce som sa neponáhľala. Premohli ma moje materinské city. Musela som urobiť veľkú chybu.
Za rok som znovu pribrala osem kíl a mala som pocit, že neustále priberám. Len čo dcéry zaspali, dostala som hlad. Ako dievčatá rástli, náklady sa zvyšovali. Voloďa začal zhadzovať takmer 4 000 týždenne. Čoraz viac pracoval na čiastočný úväzok a domov sa vracal, úprimne povedané, len spať. Veľa sme sa toho nenaučili.
Ráno som ho nemohla nájsť vedľa seba. Keď som zaspala, odplížil sa do kuchyne, aby si pospal. Na gauč. Ráno by som ho tam našla prikrytého dekou. Vraj odišiel, lebo v noci fajčil a nechcel nás budiť. Počas jednej z tých zriedkavých nocí som sa Voloďu opýtal, koľko celkovo zarobil. Odpovedal sucho, otázkou na otázku: „Nestačí vám to?“ „Áno, stačí. Ráno som videl na kuchynskom stole 5000 a uvedomil som si, že Voloďa nás má rád. Takto to trvalo takmer šesť mesiacov. Pravidelne v pondelok nechával 4-5 tisíc. Bol preč dva dni. Večer sa vrátil. Bol veselý. Usmieval sa. Zbalil si nohavice a košele do kufra a zamieril k východu. Stál som pri dverách. Odchádzam. – Prečo? – Bude mi zle. – Z čoho? – Z tvojho menu.
– Nie je môj. Z obchodu. Jedna misa je tvoja. Ktorá? – To je jedno… – A deti? – O tie sa postarám… O týždeň neskôr mi na kartu previedol 5000 hrivien. Išla som si ich vybrať. Nie som lakomec. Chápem, že niekde ďaleko od hlavného mesta sú ľudia, ktorí môžu takto žiť s celou rodinou za také peniaze. Za päťtisíc mesačne. Ale ja nemôžem. Nechcem vychovávať deti, ktoré potrebujú len jedlo a oblečenie.
Chcem vychovať dievčatá, ktoré budú pre svet užitočné, slušní ľudia. Aby nemuseli myslieť na kúsok chleba a na to, čo si ráno oblečú. Mali by mať možnosť voľby. Zavolal som Voloďovi a povedal som mu, že podám žalobu o výživné. Zdalo sa, že ho to nevyrušuje: „Len do toho, čakám.
Ale ak chceš, nemusíš sa zaoberať spravodlivosťou. Môj záznam v registri trestov nebude v budúcnosti pre moje deti ničím dobrým.
Dohodnime sa. Budem ti platiť 12 000 hrivien mesačne a ty mi budeš dávať potvrdenie o každom prevode. Možno vám dám ešte tisícku, aby ste mohli kúpiť deťom darčeky. Ak sa obrátiš na súd, dostaneš tretinu môjho oficiálneho príjmu. To sú len tri tisícky hrivien. Zvážte to. „Viac nedostaneš.“
– Vladimír, ale ty si mi dal spolu 20-tisíc. Niekedy som ťa zneužil. Teraz je to inak. Je mi to ľúto. V tomto živote sa za všetko musí platiť. chápem. „Nie je ti ľúto detí, Voloďa?“ “Keby nebolo detí, nedostal by si ani cent. Zavesil slúchadlo. Sedím a premýšľam. Čo môžem urobiť? Život je taký nespravodlivý. Tie sivé platy sú jednoducho neznesiteľné.
Môj právnik povedal: „Súhlasím, je to pre teba dobré. Inak dostaneš toľko, koľko povedal tvoj bývalý manžel.“ Zavolala som Voloďovi a povedala som mu, že súhlasím. Odpovedal mi odvážne: „Kto o tom pochyboval?“ „Zajtra večer o 19.00 príď do kaviarne Spusk a prines potvrdenie na 5 000. Zatiaľ.“ Sadol si do kaviarne a dal si večeru. Odovzdal som mu účtenku.
Vytiahol svoj smartfón a spočítal si to. Sedel tam v čižmách a tvár mal takú špinavú. Bolo mi ho ľúto. Spýtala som sa ho: „Volodymyr, nechystáš sa dnes dať deťom darčeky? A máš v živote nejakú ženu? Určite si musel uvedomiť, ako sa pozerám na jeho topánky. Prehltol kus kotlety, dal si nohy pod stoličku, na ktorej sedel, a odpovedal: „Dobroty sú na neskôr. ‘O dva týždne sem privedieš svoje dcéry a vyriešime to. Chcem vidieť, ako sa s nimi držíš.
Možno je čas podať žiadosť o opatrovníctvo. Ale nepúšťaj sa mi do duše. Na svete je veľa žien, nie si sama. Poslúchla som ho a odišla som. Kúpila som nejaké jedlo a víno. Arménske víno.
Doma som plakala a plakala… Beznádejne. Budúci týždeň musím dať Lídu a Lízu do škôlky a ja musím ísť do svojej starej práce. Neviem, či ma znovu prijmú do zamestnania, alebo nie. Možno si budem musieť hľadať novú prácu so sivým platom. Je mi jedno, či bude sivý. Je čas dokázať mu, že nepotrebujem almužnu.
A on bude musieť platiť výživné. Aj keby to mala byť 1/3 môjho platu, zajtra podám žalobu. Nechajte ho žiť.
