Súmrak zahalil mesto do šedej hmly. Vietor, akoby v nepokojnom vzrušení, zmietal ulicami, strhával posledné listy zo stromov a rozhadzoval ich po chodníkoch. To ešte viac zosilňovalo vnútorné napätie Ariny, ktorá kráčala sama po takmer prázdnej ulici.
Jej duša bola pochmúrna a ťažká. Myšlienky jej vírili v hlave, skákali z minulosti do budúcnosti a nedovolili jej sústrediť sa na nič konkrétne. Jej myseľ bola ako rozbitý kaleidoskop, v ktorom sa obrazy chaoticky a bez zmyslu striedali. A len jedna myšlienka znela tupo a tvrdohlavo ako staré hodiny: „Nikto ma nepotrebuje, život je prázdny a ja som nešťastná.“
Ale zrazu sa v tomto prúde temných myšlienok objavila iná myšlienka, akoby prišla na pomoc: „Všetko sa môže zmeniť. Všetko bude dobré.“ Možno to bol inštinkt prežitia, ktorý sa prebudil v najvhodnejšom momente. Pravdou totiž je, že ľudský mozog je stále záhadou a jeho reakcie sú prakticky nepredvídateľné.
Arina zrazu uvidela v diaľke slabé svetlo. Pri bližšom pohľade rozoznala nápis malej kaviarne. Bez váhania sa tam vybrala – zdalo sa, že práve to svetlo môže vniesť trochu tepla do jej zlomeného srdca. Zrýchlila krok a čoskoro mohla prečítať názov podniku: „Za kamny“ (Za pecou).
„Aké zvláštne meno,“ pomyslela si.
Ale zrazu dostal chuť na horúci bylinkový čaj, ako mu ho varila babička na dedine. Chcel si zahriať ruky pri peci, pomaly popíjať čaj a bez náhlenia rozprávať o ničom. Chcel niekde blízko počuť tiché mňaukanie mačiatka Murlyky, ako keby potvrdzovalo jeho meno. Chcela znova pocítiť pohodlie a pokoj, ktoré jej v živote tak dlho chýbali.
Neschopná odolať tejto túžbe, Arina vošla do kaviarne a vybrala si stôl pri okne. Tmavá a úzka miestnosť jej náhle pripomenula atmosféru domova. Aj myšlienky, ktoré jej vírili v hlave, sa stali o niečo menej zmätenými, pokojnejšími.
Keď jej priniesli čaj, Arina sa trochu zahriala. Snažila sa rozptýliť pohľadom z okna: ľudia sa ponáhľali za svojimi povinnosťami, po uliciach jazdili autá. Mala pocit, že zostala mimo tohto života. Nič z toho, čo sa dialo, sa jej netýkalo. To, čo sa nestalo v jej živote, sa už nikdy nestane.
Mala tridsaťpäť rokov. Práca ju nebavila, plat bol nízky. A potom prišla posledná rana: muž, ktorému verila, ju zradil priamo pred očami. Po troch rokoch, ktoré považovala za šťastné. Áno, videli sa zriedka, ale každé stretnutie bolo plné romantiky. Arina mala pocit, že smerujú k spoločnej budúcnosti. Myšlienky na svadbu, šaty, prsteň ju navštevovali stále častejšie. Ale namiesto toho sa všetky jej nádeje rozplynuli. Zostala len prázdnota, chlad a samota.
Vôňa čaju ju priviedla späť do reality. Arina sa napila a cítila, ako jej telo zahrieva. Hlava sa jej uvoľnila a myšlienky začali strácať na intenzite. Uvoľnila sa, oprela sa o operadlo stoličky a zavrela oči.
Pred očami sa jej zjavil obraz pätnásťročného dievčaťa, ktoré s roztiahnutými rukami beží k svojmu milému, susedovi Glebovi. Bol vysoký, blond, mal modré oči a štíhlu postavu. Arina vždy vynikala svojou otvorenosťou, veselostí, láskou k kráse a úprimnosťou. Práve preto sa Gleb tak silno vryl do jej mladého srdca.
Pod vplyvom vône čaju sa spomienky premenili na sériu obrazov z minulosti. Každé leto ju rodičia posielali k babičke na dedinu. Pre zvedavé dievčatko to bolo skutočné dobrodružstvo: pozorovanie hmyzu, kvetín, zvierat, rastu rastlín.
Jedného dňa si Arina hrala s loptou a hodila ju cez plot. Musela ísť k susedom. Pri dverách sa objavil asi štrnásťročný chlapec v širokých svetlých šortkách, polootvorenej kockovanej košeli a žiarivo bielych teniskách. Volal sa Gleb. Tak začal ich príbeh.
Priateľstvo sa zmenilo na náklonnosť a potom na prvú lásku. Čakali na leto, písali si, telefonovali si. Každé stretnutie bolo ako sviatok. Snívali o tom, že budú navždy spolu.
Ale čas si povedal svoje. Gleb odišiel študovať do hlavného mesta. Štúdium a práca ho úplne pohltili. Komunikácia bola zriedkavá, až takmer prestala. Chápal, že pre Arinu zatiaľ nemôže byť oporou. Ona však čakala ďalej, verila a snívala. Až do momentu, keď sa dozvedela, že odišiel na stáž do zahraničia. Vzťah sa definitívne rozpadol.
Zvuk rozbitých nádob Arinu náhle vytrhol zo spomienok. Uvedomila si, že upustila šálku. Nevedela, ako dlho bola ponorená do myšlienok. Kaviaren bola takmer prázdna, okrem čašníkov, a vládlo ticho.
Keď vyšla na ulicu, okamžite pocítila prenikavý vietor, ktorý jej fúkal do tváre, ako keby ju vracal do reality. Spomienky len zosilňovali bolesť. Arina sa pomaly vydala domov a ťažko sa predierala proti poryvom vetra. Mesto bolo ľahostajné k jej utrpeniu.
Pri vchode do budovy zbadala siluety dvoch ľudí sediacich na lavičke. „Sú asi na tom horšie ako ja,“ napadlo ju. Tí dvaja, premrznutí a osamelí, vzbudili v Arine súcit. „Chudáci… nemajú kam ísť, sú hladní a osamelí…“
Po krátkom zaváhaní sa Arina rozhodla pristúpiť k tým dvom postávam na lavičke. Pri bližšom pohľade si uvedomila, že ide o muža a dieťa. Ich tváre boli skryté v polotieni, ale Arina necítila ani štipku strachu alebo pochybností. Niečo vnútri jej hovorilo, že robí správnu vec.
„Dobrý večer. Volám sa Arina. Bývam tu, v tomto dome. Ak nemáte kde zostať, prosím, poďte dnu.
„To je naozaj nečakané,“ odpovedal ticho muž. „A je mi trochu trápne to priznať, ale… naozaj nemáme iné riešenie.
„V tom prípade je moja ponuka ako na zavolanú,“ povedala Arina láskavo.
„Ďakujeme,“ povedal a vstal z lavičky. „Dovoľte, aby som sa predstavil: ja som Gleb a toto je môj syn Pavel.“
Arine sa mimovoľne zovrelo srdce. Pozrela na chlapca a jej dušu opäť zaplavil súcit.
„Poďte rýchlo dnu, zahriať sa, dať si niečo na jedenie,“ pokúsila sa usmiať, aj keď jej hlas mierne chvel.
Arina otvorila dvere a širokým gestom ruky pozvala hostí dnu. Pomaly prekročili prah.
Potom, čo sa postarala o čaj, pohodlné deky a miesto na spanie, Arina sa konečne dostala k svojej posteli. Starosti o domácnosť ju dočasne odpútali od bolesti v srdci. Ale akonáhle ostala sama, spomienky ju opäť zaplavili s novou silou.
Viac ako všetko, čo sa stalo, ju znepokojovala podivná náhoda. Koľko rokov sa snažila zabudnúť na svoju minulosť – prvú lásku, toho Gleba, city a sľuby z mládí. A dnes – živé, takmer fyzické obrazy z detstva, ako keby čas neuplynul, ako keby to bolo včera. A teraz nový človek s rovnakým menom, ktorý pre ňu toľko znamenal.
Arina sa prevracala v posteli a snažila sa zahnať myšlienky, ale tie ju pevne držali. Nakoniec únava zvíťazila a žena upadla do nepokojného spánku.
Ráno s sebou prinieslo nepokoj, ktorý nezmizel. „Aký zvláštny pocit,“ pomyslela si Arina a upravila si rozcuchané vlasy.
Ako sa prebúdzala, realita sa stávala čoraz jasnejšou. Obliekla si župan, ktorý jej stále zliezal z ramien, a zamierila do kuchyne.
Hneď pri dverách zacítila vôňu čerstvej kávy a vanilkových a škoricových sušienok. Za dverami sa ozývali hlasy – mužský a detský.
Arina sa pomaly priblížila, aby nerušila hostí. Zvedavosť ju trápila. Ako budú tí dvaja vyzerať v rannom svetle? Čo robia v jej kuchyni? V duchu si už predstavovala útulnú európsku kaviarňu.
Nakoniec sa odhodlala a vošla dnu. A zostala nehybne stáť. Nemohla zo seba vydat ani slovo. Pohľadom těkala medzi hosťami a jej výraz bol asi ten najprekvapenejší, aký človek môže mať.
Pred ňou, pri kuchynskom stole, sedel chlapec, verná kópia mladého Gleba, presne taký, akého poznala zo starých fotografií. A vedľa neho dospelý muž, ktorého široko otvorené modré oči jej boli veľmi známe. Oči jej prvej a jedinej lásky.
„To nie je možné!“ – prebehlo jej hlavou.
Arina zavrtela hlavou a snažila sa pochopiť, čo sa deje. Pred ňou stál Gleb. Jeho tvár, jeho pohľad, jeho duša. Lenže teraz bol dospelý, upravený, s starostlivo upravenými vlasmi. A predsa za touto vonkajšou zdržanlivosťou spoznala svoju lásku.
Postupne sa rysy jeho tváre vyjasnili a objavili sa v nich tie známe kontúry, ktoré si pamätala celý život. Arina sa s pocitom, že sa jej podlamujú kolená, zosunula na podlahu. Srdce jej bilo ako o závod.
Gleb k nej pribehol, objal ju a pritisol k sebe, ako keby sa bál, že ju znova stratí.
„To som ja, Arinuško. Vrátil som sa. Som s tebou.“
Trvalo chvíľu, kým zo seba dostala slovo:
„Naozaj si to ty? Prečo teraz? Ako?“ šepkala, dusená emóciami.
Po ich rozchode sa v Glebovom živote veľa zmenilo. Dokončil univerzitu, absolvoval stáž v zahraničí, našil si dobré miesto a vybudoval si kariéru. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Ale v jeho srdci zostala bolesť zo strateného šťastia, zo strateného vzťahu s Arinou.
Rozchod s milovanou zanechal hlbokú ranu. Nechápal, prečo sa to stalo, prečo sa navzájom stratili. Tieto otázky ho trápili celé roky.
Niekoľkokrát sa oženil, ale vždy pochopil, že to nie je to, čo hľadá. Po treťom rozvode mu zostal syn Pavel, svetlo jeho osamelého života. Po návrate do rodnej krajiny začal Gleb budovať nový život, ale v hĺbke duše stále cítil prázdnotu.
Jedného dňa, keď sa prechádzal okolo starého miesta, kde sa stretávali – pri padnutom dube na brehu rieky – Gleb si spomenul na všetko: prvé bozky, prvé šepkané vyznania, teplo jej rúk. A vtedy pochopil: ak niečo neurobí teraz, bude príliš neskoro.
Práve tam ho napadla šialená myšlienka, že by mohol skúsiť, či je Arina stále tá istá, ktorú kedysi miloval. Rozhodol sa, že sa bude vydávať za bezdomovca s dieťaťom. Ak ho vezme k sebe a prijme ich, možno ešte nie je všetko stratené.
Tak sa to stalo. Osud často nedáva druhú šancu, ale niekedy áno. A Gleb ju využil.
A teď je šťastná, usmívá se, s otevřenou náručí běží k němu, jako před mnoha lety.
