Alisa sa cítila uväznená v stave úzkosti, so srdcom stiahnutým bolesťou. V výťahu jej priehľadná taška vyzerala ako irónia, s vecami pre bábätko – ružová kombinéza, tričko s nápisom „Ja som maminka šťastie“ a plienky „1“ – pre bábätká. Každé poschodie, ktoré prešli, bolo mučivým zážitkom a slová sestry, ktoré vyslovovala chrapľavým hlasom, sa snažili vyplniť ťažkú prázdnotu medzi nimi: „Si mladá, porodíš znova… Všetko bude v poriadku.“
Okrem nej sedel jej manžel Maxim, tichý, vinný a skleslý. Bez radosti z narodenia, bez úsmevov príbuzných, len ohlušujúce ticho. Na ceste domov Alisa pozorovala svet, ktorý sa zdal byť nezaujatý jej bolesťou. „Aké je to špinavé…,“ povedala a pozrela na auto pokryté blatom, ale Maxim tiež vyzeral byť paralyzovaný bolesťou a kašľal, bez toho aby to priznal.
Alisa nevedela, čomu má veriť. Po pôrode sa všetko zmenilo na nočnú moru. Ich dcéra bola diagnostikovaná s ťažkou pneumóniou a Alisa sa cítila vinná za každý nesprávny krok. Lekári zdali sa mať len nejasné odpovede, ale nič jej nepomohlo cítiť sa lepšie. Dievčatko bolo pripojené na dýchací prístroj a Alisa stratila všetku nádej.
Na Štedrý deň, po návšteve jej rodičov na dedine, Alisa a jej matka vošli do kúpeľne, kde jej matka, ktorá bola predvídavá, jej porozprávala o veštbe na Štedrý večer. Keď matka spomenula meno „Nastia“, Alisa pocítila chladný tresk a nevysvetliteľný pocit. Bolo to meno, ktoré Maxim a ona sama vybrali pre svoju dcéru vo sne, ktorý mali predtým. Keď sa dozvedela význam tohto mena – „vzkriesená“, ako znovuzrodená – pochopila, že toto meno bolo znamením.
Na druhý deň bol pôrod ľahký. Dievčatko prišlo na svet zdravé a silné, hlasno plakalo, čo bolo znamením, že všetko dobre skončí. Jej meno bolo Nastia, tak ako bolo predurčené.
Alisa a Maxim opustili nemocnicu v marci, keď nad nimi opäť svietilo slnko, ale teraz už nebolo oslepujúce. Alisa držala svoju dcérku v náručí a pri pohľade na slnko pocítila vlnu vďačnosti. „Ďakujem ti, Bože, za všetko! Za bolesť, za nádej, za zázrak. Za moju vzkriesenú Nastiu.“
