Veronika prišla do Zaozera, oblasti zabudnutej svetom, kde sa zdalo, že srdcový tep nasleduje rytmus mesiaca a ročných období. Bola to mladá žena z veľkého mesta s lekárskymi skúsenosťami a túžbou priniesť zmenu na miesto, kde nádeje už dávno pochovali pod tvrdým snehom a jarným blatom. Spočiatku ju dedinčania sledovali s nedôverou. Bola cudzinkou, oblečená v bielom plášti, príliš čistá, príliš vzdelaná pre ich jednoduchý a skromný svet. Ale v ten deň, keď autobus zastavil pred dedinou a ona vystúpila na studenú zem, niečo sa v atmosfére zmenilo. Prišla s oranžovým kufrom, v ktorom mala nielen lieky, ale aj nádej, že tento zabudnutý kút sveta začne znova dýchať.
S každým krokom, ktorý urobila smerom k opustenému budovu, kde mala otvoriť svoju ambulanciu, Veronika vedela, že to nebude ľahké. Cesta bola náročná a cestovanie ešte viac umocňovalo pocit izolácie, ale jej odhodlanie bolo silnejšie ako chlad, ktorý jej mrazil kosti. Ľudia okolo nej, jednoduchí a zvyknutí na tvrdú prácu, sa na ňu pozerali so zmesou zvedavosti a skepticizmu. Mnohí nechápali, čo ju tam priviedlo. Tí, ktorí poznali bolesť a izoláciu, nevkladali svoje nádeje do cudzincov. Veronika však vedela, že nemôže zmeniť názor.
Petro Ilitch, vedúci správy dediny, ju privítal chladným pohľadom plným predsudkov. „Dievča z mesta,“ pomyslel si, „ako bude reagovať na našich ľudí? Čo vie o ťažkom živote tu?“ Veronika sa však nenechala zastrašiť. Nesnažila sa získať si ich sympatie hneď na prvý pohľad, ale len robiť svoju prácu. „Kde je ambulancia a kde môžem bývať?“ spýtala sa rozhodne, bez toho, aby sa nechala odradiť mužom.
Dom, ktorý jej ponúkla Stepanovna, staršia žena s bystrými očami a prenikavým pohľadom, bol skromný. Nebolo to to, čo si Veronika predstavovala, ale na tomto mieste našla pokoj a starostlivosť, ktoré sa nedali kúpiť za peniaze. Domček bol malý, ale útulný. A Stepanovna svojím jemným a múdrym hlasom jej pomohla pochopiť, že tam, uprostred púšte, vybudujú niečo oveľa cennejšie ako akýkoľvek majetok. „Tu budeš dobre spať,“ hovorila jej stará žena. „Bude to ťažké, ale nebudeš sama.“
Veronika začala pracovať v ambulancii s energiou, o ktorej ani sama nevedela, že ju má. Bez veľkých zdrojov, bez veľkej podpory začala starať o starých ľudí v dedine, nové matky, deti. S každým prípadom, s ktorým sa stretla, s každou radou, rešpekt voči nej rástol, aj keď mnohí na ňu hľadeli skepticky. „Neprišla si kázať, neprišla si nám hovoriť, čo máme robiť,“ povedal jej jeden z pacientov. „Prišla si nám pomôcť.“ A to bola jej odmena – dôvera ľudí.
Jedného dňa, keď sa zima chystala zamrznúť a sneh pokryl dedinu, sa objavil on. Artem. Tichý a tajomný lovec s prenikavými očami farby búrkového neba. Začal často chodiť do ordinácie a pri každom stretnutí Veronika cítila, že medzi nimi vzniká niečo viac ako len obyčajné súcit. Začali spolu chodiť na večerné prechádzky po dedine, kde im nič nebránilo byť blízko seba. Cítila každý jeho dych a v týchto chvíľach sa konečne cítila úplná.
Ale jedného rána všetko narušila správa, že Artem sa zranil v lese. Veronika bez rozmýšľania k nemu utekala. S odhodlaním a silou, o ktorých nevedela, že ich má, zachránila Artemovi život. Keď sa prebudil, jeho oči boli plné vďačnosti a obdivu. „Dokázala si to,“ povedal jej a ten pohľad bol všetko, čo potrebovala. Títo dvaja ľudia v zabudnutej dedine našli jeden druhého a zachránili sa.
Zaozero už pre Veroniku nebolo opusteným miestom. Bolo to jej domov, miesto, kde našla nielen zmysel svojej práce, ale aj lásku. Tu, v zabudnutom kúte sveta, našla nielen svoje poslanie, ale aj lásku a pochopila, že život, akokoľvek ťažký, vždy ponúka šancu, vždy ponúka zázrak.
