Káťa sa dlho zdržala pri okne a pozorovala, ako sa v noci mihajú svetlá mesta. Už v nej neboli slzy ani zúfalstvo. Len prázdnota a ľadová jasnosť. Akoby niekto vymazal plátno jej doterajšieho života a podal jej čistý list.
Nasledujúce ráno vstala skôr ako zvyčajne. Pozbierala rozbitý rám, vytrela podlahu, uvarila kávu. A prvýkrát po rokoch necítila potrebu čakať na niekoho pri stole. Nemala sa s kým deliť o raňajky – a to sa jej zrazu zdalo oslobodzujúce.
Telefón neustále zvonil: kolegovia, priatelia, známi – všetci hľadali odpovede. Káťa pokojne odpovedala:
– Nájdeme východisko. Nikto nezostane bez podpory.
A začal konať. Zhromaždil umelcov doma, vo svojej priestrannej obývačke, kde ešte cítiť vôňu farby z posledných pláten, ktoré Georgi nariadil vyniesť.
– Vzal si galériu, ale nie naše umenie. A nie nás, – povedala odhodlane, – nájdeme si nové miesto. Možno dokonca lepšie.
V jej slovách bola sila, o ktorej sama nikdy netušila. A táto sila začala priťahovať ľudí. Jeden umelec ponúkol starý sklad, druhý prisľúbil pomoc s opravami, tretí aktivoval jej kontakty v komunite. Katya cítila: jej život sa neskončil, len zmenil podobu.
Prvé týždne boli ťažké. Nosila krabice, maľovala steny, vyjednávala s úradníkmi, hľadala sponzorov. Večer sa vracala domov vyčerpaná, ale s úsmevom na tvári. Vedela, že to teraz nerobí pre nikoho iného, ale pre seba.
A vtedy ho stretla.
Volal sa Alexander. Bol to bývalý podnikateľ, mecenáš umenia, ktorý pred rokmi predal svoju firmu a presťahoval sa do mesta, aby podporoval kultúrne projekty. Prišiel sa pozrieť na nový podnik a zostal.
– V tvojich očiach je niečo, Katerina, povedal jej pri prvom stretnutí, “sila, ktorá mi u partnerov vždy chýbala. A, odpusť mi tú úprimnosť, krása, ktorá nemá vek.
Bola prekvapená: nikto jej už roky nepovedal takéto slová. Úprimné, otvorené, bez kvapky irónie. A cítila, že to nie sú prázdne komplimenty. Boli pravdivé.
Ich stretnutia boli častejšie. Spočiatku sa rozprávali len o umení a galérii. Potom ju pozval na večeru. Potom na koncert. Jedného dňa si Káťa uvedomila, že na Alexandrov telefonát čaká s rovnakým vzrušením, aké kedysi pociťovala vo svojich dvadsiatich rokoch.
Keď nová galéria otvorila svoje brány, bola tam celá mestská elita. Sála sa leskla, obrazy žiarili vo svetle reflektorov a samotná Katka vyzerala tak, že aj najmladšie ženy na ňu pozerali so závisťou. Mala na sebe šaty farby nočnej modrej a v očiach jej horelo sebavedomie.
Vtedy sa k nej za jasotu a bleskov priblížil Alexander. Vzal ju za ruku a ticho povedal:
– Zaslúžiš si niečo lepšie ako novú galériu. Zaslúžiš si nový život.
Už o niekoľko mesiacov hovorilo celé mesto o ich svadbe. Pred radnicou sa zhromaždil dav ľudí – novinári, priatelia, známi, dokonca aj ľudia, ktorí Káťu nikdy nevideli naživo. Kráčala ruka v ruke s Alexandrom a oči jej žiarili šťastím.
Kdesi bokom stál George. Jeho tvár bola napätá, vedľa neho – bledá Sylvia, ktorá už nevyzerala tak “živo”. Obaja sledovali, ako sa žena, o ktorej povedal: “Kto ťa potrebuje v päťdesiatich ôsmich rokoch?”, teraz pod zábleskami usmieva.
Káťa sa stretla s jeho pohľadom a usmiala sa. Usmievala sa tak, ako sa usmievajú len ľudia, ktorí vyhrali.
Pretože na jeho otázku už existovala odpoveď.
Bola potrebná – sama pre seba.
A to sa ukázalo ako dostatočné na to, aby ju potreboval celý svet. ✅
