Klara si spomenula na tú noc, keď v Martinovej taške našla hromadu dokumentov. Medzi účtenkami a poznámkami bola kópia zmluvy o predaji bytu. Ešte nebola podpísaná, ale všetky údaje už boli vyplnené: adresa, cena, údaje o kupujúcom. V kolónke „vlastník“ nebolo jej meno, len Martinovo priezvisko, ako keby bol jediným vlastníkom.
Srdce jej začalo biť ako kladivo. Ruky sa jej triasli a do očí jej vhŕkli slzy hnevu. Už to neboli dohady, bola to čistá zrada. Martin a jeho matka Greta chceli za jej chrbtom predať byt, ktorý jej zanechali rodičia.
Na druhý deň to už nevydržala. Keď Martin prišiel neskoro večer domov, hodila mu dokumenty na stôl.
„Vysvetli mi, čo to znamená,“ povedala chladným a ostrým hlasom.
Martin zbledol. Začal koktať a vysvetľoval niečo o dlhoch a zložitej situácii.
„Chcel som nájsť riešenie…,“ zamumlal. „Máme finančné problémy a moja matka si myslela, že toto je najlepšie riešenie…“
„Tvoja matka!“ prerušila ho Klara. „Ona vždy rozhoduje o našich životoch? Tento byt nepatrí tebe ani jej! Je to posledný dar od mojich rodičov, ich úsilie a starostlivosť o moju budúcnosť! A ty si ho chcel predať, ako keby bol tvojím majetkom!“
V tom momente vošla do bytu Greta, akoby predvídala konfrontáciu.
„Klara, nebuď dramatická. Je to pre tvoje vlastné dobro. Mohla by si si kúpiť niečo menšie a zvyšok peňazí použiť na investície…“
„Ty rozhoduješ, čo je pre mňa dobré?“ Klara zvýšila hlas. „Moji rodičia mi zanechali tento byt, aby som mala strechu nad hlavou a nikdy nebola závislá od nikoho. A nikdy ti nedovolím, aby si mi to vzal!“
Martin sklopil zrak a Greta niečo zamumlala pod nosom, ale Klara už vedela, čo urobí. Na druhý deň išla za advokátom. Dokumenty nenechávali nijaké pochybnosti: byt patril výlučne jej. Bez jej podpisu ho nikto nemohol predať.
Keď sa Martin pokúsil ju upokojiť sľubmi, že sa polepší a bude ľutovať, odpovedala stručne:
„Je koniec. Podávam žiadosť o rozvod.“
Súdne konanie sa ťahalo celé mesiace. Martin bojoval, snažil sa prípad odročiť a Greta sa objavovala na každom pojednávaní a hnevlivo hľadela na Klaru. Ale zákon bol jasný. Po šiestich mesiacoch bolo rozvedenie udelené a byt oficiálne zostal v rukách Klary.
Prvých pár týždňov po Martinovom odchode bolo ťažkých. Prázdnota v byte bolela a spomienky sa stále vracali. Klara však začala meniť priestor. Vyhodila starý nábytok, vymaľovala steny a zavesila nové závesy. Každá zmena bola ako symbolický krok vpred.
S časom cítila, že opäť dýcha. Prijala povýšenie v práci, ktorého sa kedysi obávala. Začala sa častejšie stretávať s priateľmi, chodiť do divadla a na prechádzky. Večer čítala knihy a už netrpezlivo nečakala na Martinove kroky na schodoch.
Greta sa jej stále snažila kontaktovať, niekoľkokrát jej volala a nechávala správy. Klara sa však od nej úplne odrezala. Nechcela vo svojom živote žiadne ďalšie toxické vplyvy.
Ubehli dva roky. Jedného rána sa Klara prebudila a uvedomila si, že je konečne šťastná. Nie dokonale, nie ako v rozprávke, ale pokojne a úprimne. Balkón bol plný kvetov a v kuchyni voňala čerstvo mletá káva.
Spomenula si na slová svojho otca: „Nech je to tvoje. Nikdy nevieš, čo ti život prinesie.“ Mal pravdu. Keby nebolo tohto bytu, mohla skončiť na ulici, bez akejkoľvek podpory. A tak mala svoj vlastný domov a svoj vlastný život.
Niekedy sa zamýšľala nad tým, čo robí Martin. Či to ľutuje, alebo stále počúva svoju matku? Ale táto otázka už nebola dôležitá. Ona mala svoju slobodu.
Večer, keď stála na balkóne a pozerala na hviezdnu oblohu, Klara cítila vďačnosť. Nebola nahnevaná, ani ľutovala – bola len vďačná, že našla silu povedať „dosť“ a začať odznova.
Teraz bolo všetko v poriadku. A konečne cítila, že jej život naozaj patrí jej.
