Ticho v jej duši bolo jej prvou spomienkou – nie pokoj, ale prázdnota opusteného hniezda. Alice si nepamätala tváre ani hlasy, len útržky slov: „geológovia“, „hory“, „zrútenie“. Ostrý pocit straty ju sprevádzal všade, od sirotinca Nadejda až po chladné večery, keď zvierala fotografiu cudzincov na pozadí útesov.
Jej jedinou oporou bola kuchárka Marfa Semionovna, dobrá víla koláčov a polievok. S ňou sa Alice naučila jednoduché kúzlo jedla: cesto, ktoré „dýcha“, koláče pripravené na ochutnanie, polievka s bobkovými listami a láskou. Niekedy ju Marfa vzala k sebe domov, do malého bytu s muškátmi na parapete. „Nosila by som ťa so sebou po zvyšok svojho života… ale nemôžem,“ vzdychla. Keď jej dobrosrdečná duša prestala biť, Alicin svet sa znova zrútil. Neplakala. Rozhodla sa ísť ďalej: podala prihlášku na kulinársku školu a po prijatí priniesla túto správu k Marfinmu hrobu. „Budem variť ako ty. Sľubujem.“
Roky štúdia ubehli vďaka tvrdej práci a trpezlivosti. Jej stáž v reštaurácii „Grand Chef“ bola jej prvou etapou. Tam ju požiadal o stretnutie zákazník: Stepan, doktorand histórie, s teplým pohľadom a jednoduchými slovami.
„Hríbová polievka je umenie. Máš čarovné ruky.“ Nasledovali mesiace prechádzok, smiechu a veta, ktorá jej rozbúšila srdce: „Zajtra sa stretneš s mojou matkou.“ Eleonora Viktorovna, univerzitná profesorka, žila v byte pripomínajúcom múzeum.
Chladným pohľadom si Alicu premerala a pri čaji spomenula sirotinec, kuchárku, vysokú školu. Keď mladý pár odišiel, Alice cez pootvorené dvere počula: „Priviedla si do môjho domu tuláka?“ Stepan diskusiu ukončil: „Milujem ju. Budeme sa brať.“ Svadba sa konala, ale život so svokrou bol sériou ponížení: prach v rohoch, „zlé správanie“, „varíš zo súcitu“. Alice mlčala kvôli Stepanovi, dúfajúc, že dostane byt sľúbený sirotám.
Keď zistili, že čakajú dieťa, naivne verili, že ľad sa roztopí. Naopak: „Vnuk neznámeho pôvodu?!” Potom Stepan povedal: „Odchádzam.“ Prenajali si garsónku: stiesnenú, ťažkú, ale tichú.
V šiestom mesiaci tehotenstva, keď bol Stepan preč na hodinách, zavolal lekár: Eleonora bola nájdená v bezvedomí, infarkt. Alice sa ponáhľala do nemocnice. „Je to vážne, ale je nažive,“ povedal lekár. Začala jej tichá púť: diétne polievky, dusené mäsové guľky, kompót; upravené vankúše, žiadne výčitky. Deň za dňom sa jej svokra otáčala k stene. Štvrtý deň sa na ňu po prvýkrát pozrela, unavená a zraniteľná.
„Sadni si… Alice… odpusť mi.“ Po tvári jej stiekla jediná slza. „Od začiatku som ťa nenávidela. Chodila si každý deň, tehotná, varila si… Moja priateľka a jej dcéra? Tie nevolali.“ Potom pomaly: „Prosím, nasťahuj sa späť, keď sa Stepan vráti.“
Usmiernenie prišlo bez veľkého rozruchu. Keď sa Stepan vrátil a videl ich, ako sa držia za ruky, onemel. Eleonora zvolala: „Aké šťastie máš so svojou ženou. Pre mňa neexistuje lepšia nevesta.“
Ubehlo niekoľko rokov. Traja žijú v tom istom byte, ktorý býval studený. Eleonora zbožňuje svoju vnučku Sofiku, vozí ju na hodiny, pomáha jej s domácimi úlohami a ráno pripravuje Alise kávu „presne tak, ako ju má rada“. Niekedy sa bojí, že mladí ľudia odídu, ale oni zostávajú. Tu našli rodinný recept: štipku odpustenia, veľkú šálku trpezlivosti a lyžicu nekonečnej lásky.
V tichých večeroch, keď sa vôňa kávy mieša s vôňou koláčov, Alice si myslí, že pôvodné ticho – prázdnota – bolo vyplnené. Nie vecami, ale ľuďmi. Jedlom, kde je polievka úprimná, život je jednoduchý a každá porcia hovorí svojím teplým jazykom: „Si doma.“
