Keď sa Marta vrátila domov, držala v rukách kvety. Triasla sa – nie od zimy, ale od emócií. Za dverami na ňu čakal jej starý život: tichý, plný nepríjemných slov a rokov strávených v tieni muža, ktorého kedysi milovala a ktorý ju naučil pochybovať o sebe samej.
Ale kvety v jej rukách dokazovali, že v nej stále niečo žilo.
Keď vošla, uvidela Andrzeja sedieť pri stole. Pozrel na ňu a v jeho očiach sa objavilo niečo nové – nie hnev, ale strach.
„Kde si vzala tie kvety?“ spýtal sa ticho.
„Od niekoho, kto si ma všimol,“ odpovedala Marta pokojne.
„Od niekoho?“
„Od niekoho, kto vo mne videl to, čo ty si nechcel vidieť.“
Andrzej sklopil zrak.
„Nevedel som, že potrebuješ…“
„Aby sa na mňa niekto pozeral? Potrebovala som to.“
Viac už nič nepovedali. Marta dala kvety do vázy a dlho sa na ne pozerala, akoby v nich pochopila niečo lepšie, ako pochopila sama seba.
Dni plynuli inak. Andrzej mlčal, ale inak ako predtým. V jeho pohľade bolo menej pýchy, viac strachu a pokory. Jedného rána povedal:
„Možno by sme mali ísť k moru?“
Marta sa na neho neveriacky pozrela.
„Po všetkých tých rokoch?“
„Myslel som na teba.“
Marta neodpovedala. Len sa jemne usmiala a odišla. V obchode opäť stretla Michała. Ako vždy stál pri ovocí.
„Páčili sa ti kvety?“ spýtal sa.
„Veľmi. Možno až príliš.“
„Nechcem ti nikoho odoberať, Marta. Chcem len, aby si vedela, že si zaslúžiš lásku.“
Pozrela na neho. Srdce jej bilo rýchlo.
„Možno je už príliš neskoro. Možno mi tam môj život ubližuje.“
„Alebo možno tam začína niečo nové,“ odpovedala ticho.
Tej noci Marta našla list od Andrzeja:
„Bol som slepý. Ak je v tvojom srdci ešte miesto pre mňa, povedz mi, ako ho nájsť.“
Tieto slová čítala mnohokrát. Časť jej chcela veriť. Druhá časť sa bála. Ale keď sa pozrela na spiacu tvár Andrzeja, videla muža, ktorý bol tiež stratený.
Michał začal miznúť. Niekedy zanechal bielu kvetinu. Nevolal, netlačil. Andrzej sa naopak snažil – varil, počúval, bol tam. Bez slov, ale svojou prítomnosťou.
Jedného večera Marta prišla domov neskoro. Andrzej na ňu čakal.
„Bola si s ním?“
„Áno.“
Andrzej zavrel oči.
„Robí ťa šťastnou?“
„Pripomína mi, kto som.“
„To je viac, ako som ti ja kedy mohol dať,“ zašepkal.
„Nechcem ti ublížiť.“
„Už si mi ublížil. Ale možno je to dobre. Možno práve preto sa cítim nažive.“
Odvtedy sa niečo zmenilo. Ticho medzi nimi sa zmiernilo. Začali chodiť na prechádzky. Veľa nerozprávali, len chodili. Niekedy sa ich ruky náhodou dotkli. A neodtiahli sa.
Jedného dňa Marta išla do obchodu. Michał zmizol. Zostala len poznámka:
„Skutočná láska nie je to, čo zostáva, ale to, čo ti pomáha nájsť samú seba.“
Vedela, že ho stráca. Ale znovu našla samú seba.
Doma čakal Andrzej s malou krabičkou. Vo vnútri bola fotografia z ich prvého roku manželstva.
„Pozri, ako si sa vtedy usmievala…“
„Nemôžem sľúbiť, že to bude ako kedysi.“
„To ani nechcem. Chcem len, aby sme opäť žili.“
V nedeľu išli na pláž. Marta chodila bosá po piesku.
„Pamätáš si, čo si povedala toho prvého leta?“ spýtal sa.
„Že tvoj úsmev je ako ráno. A že ťa nikdy nenechám plakať samého.“
„Nedodržala si svoje slovo.“
„Môžem to skúsiť znova?“
Sklonil sa a pobozkal ju na čelo s nežnosťou, akú doteraz nezažila. Marta zavrela oči. Odpustila mu.
Doma kvety na parapete zvädli. Ale ona ich nevyhodila. Pripomínali jej, čo rozvírilo jej život.
Pretože láska, pochopila, nie je rozprávka.
Je to rozhodnutie zostať.
Aj keď to bolí.
