V piatok bola jedáleň mimoriadne preplnená. Pršalo a vôňa vyprážaných zemiakov sa miešala s parou stúpajúcou z tanierov. Deti sa smiali a hlasno rozprávali. Anna sedela v rohu pri okne. Vedľa nej bola sivá škatuľa, ktorú jej ráno dala pani Zofia. Ešte ju neotvorila.
O pár stolov ďalej sedela Klara so svojimi priateľmi, s ružovou mašľou a sebavedomým úsmevom.
„Pozri,“ povedal jeden z nich, „zase tá ‚špeciálna škatuľa‘.
„Sponzorstvo stále trvá,“ uškrnula sa Klara. „Možno dnes dostane dezert zadarmo.“
Tieto hady nie sú z hororových filmov, sú skutočné! Brainberries Ak máte papilómy na krku, musíte okamžite konať! Herbeauty Tajomstvo šarmu Sophie Lorenovej: prečo si neholila podpazušie?
Smiech dievčat bol ako studený zvuk lyžice na tanieri. Teta Zofia, ktorá stála pri pulte, všetko počula. Povzdychla si a podišla k Anne.
„Zostaň po obede. Potrebujem tvoju pomoc,“ povedala ticho.
„Dobre, teta Zofia.“
Keď sa jedáleň vyprázdnila, teta Zofia priniesla košík jabĺk a položila ho pri vchode. Vedľa neho položila lístok:
„Kto ich potrebuje, nech si poslúži!“
Klara, ktorá práve prechádzala okolo, zafunela:
„Naozaj? Charitatívna akcia?“
„Nie,“ odpovedala teta Zofia.
„Láskavosť k ľuďom. To je rozdiel.“
V jedálni na chvíľu zavládlo ticho.
„Niektorí ľudia to využijú,“ zamrmlala Klara.
„Možno. Ale ak dnes večer aspoň jedno dieťa pôjde spať bez hladu, stačí to.“
Anna cítila, ako jej srdce bije rýchlo. Vstala.
„Ja… ja som bola tým dieťaťom,“ povedala ticho. „Pani Zofia mi pomohla. Nepýtala sa na nič. Nechcela som, aby ma ľutovali, len som sa nechcela hanbiť, keď som jedla.
Pani Zofia prišla ku mne a položila mi ruku na plece.
„Hanbiť by sa mali tí, ktorí vidia hlad a odvracajú zrak.
Potom vytiahla zo zásuvky starú kovovú škatuľku. Otvorila ju a ukázala jej fotografiu.
„To som ja. Pred tridsiatimi rokmi. V škole. Aj ja som mala takúto škatuľku. A tiež sa mi smiali. Vtedy som si sľúbila, že nikdy neprejdem okolo hladného dieťaťa bez toho, aby som mu pomohla.
V miestnosti nastalo ticho. Niekto začal tlieskať. Potom sa pridali aj ostatní.
Klara vstala a podišla k Anne.
„Ospravedlňujem sa. Správala som sa hrozne.“
„Áno, to si bola,“ odpovedala Anna pokojne.
„Môj otec hovorí, že chudobní ľudia sú chudobní, lebo nechcú pracovať. Myslím, že som tomu tiež verila…“
„Nie každý, kto nemá nič, je lenivý. Niekedy jednoducho nemajú inú možnosť.“
„Máš rada pohánku?“ spýtala sa Anna s úsmevom.
„Nikdy som to neochutnala.“
„Zajtra ti niečo prinesiem.“
Odvtedy sa niečo zmenilo. Košík s jablkami už nebol prázdny. Deti samy priniesli ovocie, sendviče a koláče. A pani Zofia opakovala:
„Ak niečo máte, podelte sa o to. Ak nemáte nič, vezmite si niečo.“
Anna a Klara sedeli spolu. Niekedy sa rozprávali, inokedy len ticho sedeli vedľa seba. Klara zistila, že pohánka nie je až taká zlá. Anna zistila, že je možné jesť bez náhlenia.
Jedného dňa vošiel do jedálne riaditeľ.
„Kto zorganizoval košík jabĺk?“
„Ja,“ odpovedala pani Zofia. „Ale deti mi pomáhali.“
„Rodičia volajú a pýtajú sa, či je to možné robiť aj v iných školách. Radi by sme to ďalej rozvíjali.“
Ozval sa potlesk.
Tej noci Anna kúpila dve jablká od staršej ženy pred obchodom.
„Pre priateľa,“ povedala.
Na druhý deň položila jedno z nich na stôl pred Klaru.
„Je sladšie, ako vyzerá.“
„Chutí ako… zmierenie,“ zasmiala sa Klara.
Odvtedy stôl pri okne nikdy nebol prázdny. Niekedy tam sedel nový študent, inokedy niekto tichý, kto nechcel jesť sám. A na okraji stola bola vždy ružová krabička – čistá, lesklá, plná spomienok.
Zofia na ňu niekedy položila ruku a usmiala sa.
Lebo vedela, že láskavosť začína malými vecami.
A že jablko darované s láskou nasýti viac ako len hlad.
