Alexander s viditeľným pokojom rozviazal šnúrku. V kartónovej krabici boli obálky, USB kľúč previazaný stuhou a fotografia. Vyňal fotografiu: ich jedáleň, on s pohárom v ruke, usmievajúci sa. V zrkadle, v rohu rámu, bolo vidieť odraz Elżbiety. Nebol to autoportrét. Bol to dôkaz.
„Je to nejaký vtip?“ zamumlal. Klara a Daniel sa na neho pozreli. Elżbieta mlčala. Ruky mala pokojne zložené.
„Otvor to!“ povedal Daniel rázne.
Prvý list: potvrdenie výstavy v Berlíne. Druhý: umelecké štipendium v Paríži. Tretí: list od advokátskej kancelárie – návrh na vyrovnanie, žiadosť o rozvod. Aleksander sa pozrel na Elżbietu. Niečo v ňom prasklo.
„Papier. Gratulujem. Predstierala si, že si umelkyňa.“
„Ešte som neskončila,“ povedala ticho.
Štvrtá obálka: výpisy z banky, poznámky audítora. Trhliny v jej „dokonalosti“. Nie zločin. Zlom.
„Toto nie je…“
„Je to pravda,“ prerušil ju Daniel. „Fotografuje to, čo nechceš vidieť. „
Alexander vzal USB kľúč.
„Čo je na ňom?“
„Mesto. Ľudia. A my dvaja,“ odpovedala Elizabeth.
„Nemám čas na poéziu.“
„Tak otvor oči,“ dodal Daniel.
Elżbieta vytiahla malý kľúč zabalený v papieri.
„Do ateliéru. Prenajala som ho pred dvoma mesiacmi. Máš kópiu, aby si nezabudla, že nie si stredom všetkého.“
„Vrátiš sa,“ zasmiala sa trpko. „Galérie, dekorácie… skutočný život je tu.“
„Skutočný život je tam, kde môžeš dýchať. Tu nemôžem dýchať.“
„Čo chceš?“
„Pokoj. A aby si ma prestal vítať na môj úkor.“
„A ak to neurobím?“
„Potom tu zostaneš s touto fotografiou. Fotografiou muža, ktorý si zamieňal svetlo s reflektorom.“
„Nie sme tragédia.“
„Boli sme projekt. Môj dnes končí.“
Elżbieta si obliekla kabát a vzala fotoaparát. Už ráno si zložila snubný prsteň. Klara sa na ňu neisto pozrela:
„Ak potrebuješ strechu nad hlavou…“
„Ďakujem. Už ju mám. Len som sa doteraz bála tam žiť.“
Daniel vstal.
„Odprevadím ťa.“
„Si dramatický,“ povedal Aleksander. „Premenil si moju jedáleň na divadlo.“
„Možno. Ale teraz je v nej po prvýkrát vzduch,“ odpovedal Daniel.
Na chodbe a vo výťahu bolo ticho.
„Bojíš sa?“ spýtal sa Daniel.
„Áno. Preto viem, že robím správnu vec.“
Kráčal pomaly. Dážď maľoval svet. Zastavil sa a zdvihol fotoaparát. Cvak. Cvak. Každá fotografia bola ako dych.
Aleksander sedel sám v byte. Pozeral sa na fotografiu, akoby mu mohla dať odpoveď. Chcel napísať niečo trpké, ale nevedel čo. Klara mu priniesla čaj.
„Nenávidím ju,“ povedal ticho.
„Nemusíš. Len ju nechaj ísť.“
„A ty?“
„Nikdy si nevedel, ako si ma udržať. Dnes ťa to učiť nebudem.“
Daniel sa vrátil po kabát.
„Zajtra o deviatej sa stretneme s audítormi.“
„Je to trest?“
„Dospelosť.“
Alexander zostal sám s krabicou. Obyčajnou kartónovou krabicou. Smiešne – pre niekoho, kto všetko meria číslami. A predsa to bolelo. Položil ju na poličku vedľa prázdnych albumov. Víno chutilo ako voda.
Elżbieta prišla do ateliéru. Voňalo to prachom a farbou. Zapojila USB kľúč. Zložky: „Ulice 5:00“, „Ľudia v oknách“, „My – vnútri“. Otvorila film: ona, v zrkadle, smejúca sa na seba. „Ahoj,“ povedala. Zmenila názov zložky na „Ja“.
Za oknom svetlá, tiene, dážď. Ona postavila statív. Jedna fotka. Potom ďalšia. Okamih, ktorý jej nikto nemôže vziať.
