Pozrel som sa na staré diktafóny nahromadené na zaprášenom koberci. Všetky boli opotrebované, s poškriabanými krytmi, pokryté prachom a vyblednutými ručne písanými štítkami. Neboli usporiadané v chronologickom poradí. Niektoré mali dátumy spred rokov, zatiaľ čo iné vyzerali úplne nové.
Thomas si bez slova sadol vedľa mňa. Vzal jeden do ruky a pomaly ho otočil, akoby sa chcel uistiť, že je skutočný.
„Takže máme…,“ povedal ticho. „Nevedel som, že máme tieto…“
Po chrbte mi prebehol mráz.
Začali sme hľadať prehrávač. Našli sme jeden v zásuvke nočného stolíka, kde mal uložené modlitebné knihy. Vložil som kazetu do prvého diktafónu a stlačil tlačidlo „play“. Najskôr sme počuli len šum kazety, potom šušťanie… a jeho hlas.
„Je polnoc. Zase to začína. Nemôžem spať. Musím zostať hore.“
Niekoľko minút sme počuli len jej dýchanie – ťažké, rýchle, potom plač. Hlboký, bolestivý, takmer neznesiteľný.
Vypnul som to.
„Neznesiem to,“ zašepkal som. „Nemôžem to počúvať sám.“
Thomas len prikývol. Zapol ďalší magnetofón. Na štítku bolo dátum spred dvoch rokov. Tentoraz bol jej hlas pokojnejší, vzdialenejší.
„Ak niekto nájde tieto nahrávky… Nie som blázon. Pravda je horšia ako šialenstvo.“
Ticho.
„Začalo to snom… Ale potom… prišli. Každú noc. Ten istý tieň. Ten istý hlas šepkajúci Emmino meno.“
Pozreli sme sa na seba.
Emma bola Thomasova sestra. Zomrela, keď mala štyri roky. Pri autonehode. Rodina o nej nehovorila. Len vyblednutá fotografia na polici nám pripomínala, že niekedy existovala.
Thomas zbledol.
„Mama nikdy… nikdy nič nepovedala. Ani o sne, ani o Emme…“
Prehrávali sme nahrávky jednu po druhej. Každá bola desivejšia ako tá predchádzajúca. Eleonorin hlas bol zlomený, unavený, plný úzkosti. Niekedy hovorila sama so sebou, inokedy sa zdalo, že hovorí s niekým iným v miestnosti. Inokedy jasne hovorila s Emmou.
„Prišla si znova, môj anjelik? Ale prečo plačeš? Tvoje ruky sú také studené…“
Plač. Šepot. Kroky. Alebo to bola len naša predstavivosť?
Zostala ešte jedna kazeta. Nemala žiadny štítok. Na oboch stranách bola nahrávka. Thomas ju vložil do prehrávača. Zmeravela som.
Jej hlas bol slabý. Chvejúci sa.
„Už to nevydržím. Tieň sa presťahoval do mňa. Teraz plačeme spolu. Toto už nie sú moje slzy. Toto sú naše slzy.“
A potom…
Smiech. Nebol to jej smiech. Bol to divný smiech. Kovový. Desivý.
„Teraz už rozumieš?“ zašepkal tenký hlas. „Vieš, aké to je, keď prídeš o všetko?“
Na konci sme počuli šum kazety a potom náhle vzduch preťal desivý výkrik.
Vypnul som to.
„Dosť!“ zakričal som. „Čo to bolo?!”
Thomas vstal. Zostal ticho. Bez slova hľadel na podlahu.
„Musíme odtiaľto vypadnúť. Alebo… musíme zavolať niekoho. Kňaza. Lekára. Hocikoho.“
Ale tej noci sme neurobili nič. Lebo presne o polnoci sa všetkých sedemnásť magnetofónov zaplo… samo od seba.
Z každého z nich vychádzali zvuky. Smiech. Šepot, ktorý nepatril Eleonore.
Vybehli sme z izby. Zamkli sme sa v spálni, schúlený k sebe, trasúci sa. Čakali sme na úsvit. Ráno bolo všetko tiché. Kazety ležali tam, kde sme ich nechali. Akoby sa nič nestalo.
Už sme sa ich nikdy nedotkli.
Vložili sme ich späť do krabice, pevne ju uzavreli a odniesli na povalu.
Tam zostali.
Na chvíľu…
Ale niekedy, presne o polnoci, ak ste ticho a pozorne počúvate, môžete počuť slabé cvaknutie zhora. Ako keby sa práve začala prehrávať kazeta.
Alebo slabý plač dieťaťa.
Emma.
Odvtedy už nič nie je také ako predtým.
Pretože sú veci, ktoré nie sú určené na to, aby sme ich pochopili.
Spomienky, ktoré musia zostať pochované.
A tiene, ktoré nikdy nezabudnú, kde ste nechali kľúč.
