Po smrti manžela Oresta som zostala sama. Žili sme spolu dlhé roky: budovali sme si život, zariadili sme si útulný dom, snívali sme o pokojnej starobe. Predstavovali sme si, ako budeme ráno spolu piť čaj, starať sa o záhradu, stretávať sa s vnúčatami na návšteve. Osud však rozhodol inak – Orestes náhle zomrel. Odišiel a dom, v ktorom sme s ním žili, sa vyprázdnil nielen fyzicky, ale aj morálne.
Bolo to pre mňa ťažké. Osamelé večery, ticho prichádzajúce zo všetkých strán… Vtedy som si myslel, že to nezvládnem. A napodiv práve vtedy mi syn ponúkol, aby som sa k nemu presťahovala s celou jeho rodinou – on, jeho manželka a tri deti. Vysvetlil mi, že bude pre mňa ľahšie, keď budem mať okolo seba rodinu, že nebudem sám a v prípade núdze mi bude pomoc vždy po ruke. Môj syn a jeho manželka nemali kde bývať: žili v prenajatom byte a s tromi deťmi to bolo nesmierne ťažké. Dlho som neváhal – pustil som ich k sebe. Koniec koncov, sú moja rodina.
Spočiatku som sa cítil lepšie. Dom bol plný zvukov – detský smiech, hlasy, ruch. Zdalo sa, že sa vrátil život. Ale ako čas plynul, všetko sa zmenilo.
Hluk sa stal neznesiteľným. Deti pobehovali od rána do večera, kričali, rozbíjali veci, mali nekonečné záchvaty hnevu. Svoje vnúčatá mám, samozrejme, rád. Ale už nemám dvadsať, a dokonca ani štyridsať. Som unavená. Chcem ticho, chcem si len v pokoji prečítať knihu, pozerať televíziu, piť čaj bez strachu, že niekto prevrhne šálku alebo urobí škandál.
Snacha, hoci bola milá žena, si vôbec nevedela poradiť s domácnosťou. V dome vládol chaos: hračky po zemi, oblečenie sa povaľovalo, v kuchyni bol neporiadok. Moje žiadosti o upratovanie vnímala ako otravovanie. Môj syn bol stále zaneprázdnený, pracoval, chodil neskoro. A ja som napriek svojmu veku bola tá, ktorá upratovala, varila jedlo, pomáhala s deťmi.
V istom okamihu som si uvedomila, že sa už necítim ako pani vo vlastnom dome. Môj byt, vybudovaný rokmi práce, sa stal ubytovňou. Už som to nemohla vydržať. Začala som mať zdravotné problémy: krvný tlak, nespavosť, podráždenosť. Uvedomila som si, že som na pokraji síl.
Rozprával som sa so svojím synom. Pokojne. Bez hádok. Povedal som mu, že je čas, aby sa odsťahovali a začali svoj vlastný život. Je to dospelý muž s vlastnou rodinou. Môj byt nie je záchranná sieť. Bohužiaľ, moje slová prijal agresívne. Obvinil ma zo sebectva, z toho, že vyhadzujem vlastné deti a vnúčatá na ulicu. Snažil sa spochybniť moje práva na bývanie, dokonca sa obrátil na právnika.
Ale nebol som bez podpory. Našiel som si dobrého právnika a podarilo sa mi byt obhájiť. Môj syn sa musel vysťahovať a teraz opäť bývajú v nájomnom byte. Moji príbuzní ma súdia. Niektorí priamo hovoria, že som zradila rodinu, že to matka nerobí. Ale viete čo? Ja sa necítim vinná.
Nevyháňal som ich zo zlosti. Nezradil som ich. Len som si vybral seba. Moje zdravie. Môj pokoj. Môj život.
Nemusím obetovať svoje posledné roky pre pohodlie iných, ak ma to ničí zvnútra. Možno to niektorí ľudia nepochopia. Ale ja som urobil jediné rozhodnutie, ktoré bolo pre mňa správne. A ani na sekundu to neľutujem
