Dusná popoludňajšia jazda
Mestský autobus sa rútil úzkou ulicou, každé sedadlo bolo obsadené, každé riadidlo zovreté. Vzduch vo vnútri bol ťažký, hustý teplom, čvachtaním a slabým škrípaním starých bŕzd. Na ďalšej zastávke nastúpila mladá žena. Mala na sebe jednoduché letné šaty, jej kroky boli opatrné, ruky sa jej jemne opierali o zaoblené brucho. V siedmom mesiaci tehotenstva sa niesla s tichou dôstojnosťou, ale napätie v jej tvári dávalo jasne najavo: stáť nebude ľahké.
Chytila sa najbližšieho stĺpa, dýchala už nerovnomerne, telo sa jej kolísalo pri každom prudkom zastavení autobusu.
Žiadosť o láskavosť
Priamo pred ňou sedel mladý muž, nie starší ako dvadsať rokov, zahĺbený do hudby. Veľké slúchadlá mu zakrývali uši, keď si ťukal do rytmu na kolene a lenivo hľadel von oknom. Nevšimol si jej prítomnosť, alebo sa možno rozhodol nevšímať si ju.
Žena pozbierala odvahu, mierne sa naklonila dopredu a s tichou zdvorilosťou prehovorila:
– “Prepáčte… mohli by ste ma nechať sadnúť si?”
Nebola žiadna reakcia. Len pulzujúci rytmus, ktorý mu unikal zo slúchadiel. Skúsila to znova, tentoraz s pevnejším hlasom, keď mu jemne poklepala na rameno:
– “Ťažko sa mi stojí. Môžem sa posadiť?”
Mladík si stiahol jeden náušník a už sa tváril podráždene. Potom s úsmevom, ktorý sa mu rozliehal po tvári, vyslovil slová, ktoré rezali ostrejšie ako ticho:
– “Ak naozaj chceš, môžeš si mi sadnúť na kolená.”
Z pier mu unikol smiech, keď sa arogantne oprel a potľapkal si kolená, akoby to bol ten najprirodzenejší návrh na svete.
Ťarcha ticha
Autobus akoby zastal. Niektorí cestujúci odvrátili zrak, hanbili sa byť svedkami takej neúcty. Iní si vymieňali nedôverčivé pohľady, ale nič nepovedali. Tehotnej žene sa leskli oči, pery sa jej chveli. Už námaha stáť bola bolestivá, ale poníženie v jeho tóne ju zasiahlo ešte viac.
Sklopila zrak, príliš hrdá na to, aby znova prosila. Atmosféra zhustla, každá sekunda sa bolestne predlžovala.
Zásah staršieho
Z radu vedľa mladíka sa pomaly zdvihol starší pán. Mal strieborné vlasy a mierne pokrčený postoj, ale jeho prítomnosť vzbudzovala pozornosť. Od začiatku sledoval vývoj scény a jeho zvetrané ruky zvierali drevenú palicu.
Pevne položil palicu na podlahu, jeho hlas bol pokojný, ale zvučný:
– “Mladý muž, ponúkol si kolená, keď ona potrebovala len tvoje miesto. Keď si ho tak vysoko ceníš, prečo si ho nenecháš?”
Potom jemne natiahol ruku k žene a s neochvejnou úctou povedal:
– “Pani, prosím, posaďte sa. Bude mi cťou.”
Lekcia, ktorá umlčala autobus
Tehotná žena sa opatrne usadila na sedadlo a v očiach sa jej zaleskli slzy úľavy a vďaky. Zašepkala starému mužovi tiché “Ďakujem” a ten len s jemným úsmevom prikývol.
Skutočné ticho však nastalo, keď sa cestujúci obrátili späť k mladému mužovi. Jeho samoľúby úsmev zmizol a nahradil ho rumenec hanby, ktorý sa mu rozlieval po tvári. Nepohodlne sa posunul, potiahol si za slúchadlá a zrazu si veľmi dobre uvedomil, že autobus sa už nesmeje s ním – iba ho odsudzuje.
Starcove slová sa vznášali vo vzduchu ako tichá, ale silná pripomienka: dôstojnosť a láskavosť nič nestojí, ale znamená všetko.
V ten deň sa v preplnenom autobuse jedným prejavom úcty zmenilo poníženie na nádej a celá skupina cudzincov zažila príbeh, na ktorý tak skoro nezabudne.
