Robert náhle zabrzdil. Pneumatiky zapískali na štrku a motor zhasol. Marie zadržala dych. Cez okno videla dom: čerstvo natretý, s modrými okenicami a záhradou plnou kvetov. Leskol sa v rannom svetle.
„Čo je to?“ spýtal sa Robert prísne.
„Kto to urobil?“
„Ja,“ odpovedala ticho. „Pracovala som na tom, kým si bol preč.“
Pozrel na ňu s nedôverou. Bez slova vystúpil, prešiel cez príjazdovú cestu a dotkol sa steny. Všetko bolo skutočné – čerstvá maľba, nové schody, vôňa kvetov.
Marie pomaly vystúpila. Srdce jej bilo ako o závod.
„Prečo? Myslíš si, že toto je tvoj dom?“
„Toto je môj dom, Robert.“
Muž zamrkal. Potom sa sucho zasmial.
„Tvoj? Všetko vďačíš mne!“
„Nie. Nebol si tu. Nikdy.“
Zamračil sa a priblížil sa. „Zmenila si sa. Stala si sa drzá.“
„Nezmenila som sa. Len viem, kto som.“
Neuhla, keď urobil krok smerom k nej. V minulosti by ustúpila. Dnes nie.
„Nemôžeš to predať bez môjho súhlasu,“ povedala.
„Nepredám to. Zostanem tu.“
Pozrel na ňu v šoku.
„Si moja žena. Robíš, čo ti poviem.“
„Bola som tvoja žena. Teraz som sama sebou.“
Zmlkla. Niekde v pozadí spieval vták. Robert stisol pery.
„Nevieš, na čo som schopný,“ zasyčal.
„Viem. Ale už sa nebojím.“
Urobil krok späť. V jeho očiach sa objavil tieň strachu.
„Máš dokumenty?“ spýtal sa ostro.
„Áno. Dom je na moje meno.“
„Čo?“
„Mama ho previedla na mňa. Vedela o všetkom. A verila mi.“
Bol otrasený.
„Klamala si mi.“
„Musela som. Ty by si všetko predal. Tak ako si predal mňa.“
Na chvíľu stál nehybne. Potom nastúpil do auta.
„Neznám ťa,“ povedal.
„Lebo až teraz som sama sebou.“
Odchádzal. Marie sa pozerala, kým nezmizol za zákrutou. Vo vzduchu visela vôňa farby a zeme. Pozrela na dom. Bol jej.
Večer zapálila sviečku v okne. Nie aby sa modlila, ale aby dala najavo, že tam niekto býva.
Dni plynuli pokojne. Marie pracovala v záhrade, opravovala plot, sádzala kvety. Susedia jej pomáhali, deti jej nosili ovocie. Večer sedávala na verande s šálkou čaju. Niekedy plakala, ale boli to slzy radosti – slzy úľavy.
Jedného dňa dostala krátky list od Roberta:
„Rob, čo chceš. Odchádzam. Nechcem o tebe viac počuť.“
Marie položila list na stôl. Usmiala sa. Nebola to radosť. Bol to pokoj. Taký, aký prichádza, keď zmizne strach.
Dom sa menil zo dňa na deň. Bolo tam slnko a vôňa stromov. Na oknách viseli závesy a záhrada bola plná farieb. Jedného dňa pani Lefèvreová povedala:
„V tvojich očiach býval strach. Teraz je tam svetlo.“
„Možno som sa len naučila žiť,“ odpovedala Marie.
Tej noci zaspala s otvoreným oknom. Snívala o svojej matke – mladej, usmievavej, s farbami na rukách.
Ráno vstala, vzala si náradie a vyšla do záhrady. Bolo tam veľa práce, ale v srdci cítila len vďačnosť.
Na chvíľu sa zastavila na verande, pozrela na oblohu a zašepkala:
„Ďakujem, mami. Teraz to zvládnem sama.“
Vietor odniesol jej slová ponad stromy. Lístie sa jemne zachvelo, akoby jej svet odpovedal.
Marie sa usmiala. Bola slobodná.
