„Linda Brownová?“
Všetci sa otočili. Stál tam Robert Miller, Ameliin otec – s bledou tvárou a očami rozšírenými od neviery.
Urobil pomalý krok vpred. „Môj Bože… To si ty.“
V sále zavládlo ticho. Amelia zmätene hľadela na svojho otca, ale Robert sa na ňu nepozeral. Jeho pohľad bol upretý na ženu kľačiacu na podlahe.
Ignorujúc šepot, vykročil dopredu a sklonil sa, aby pomohol Linde vstať. „Linda Brownová… pred dvadsiatimi piatimi rokmi si mi zachránila život.“
V miestnosti sa rozľahlo mrmlanie.
Amelia zamrkala. „Otec, o čom to hovoríš?“
Robertove ruky sa triasli, keď pomáhal Linde vstať. „Bolo to v Texase, pred dlhým časom. Mal som neskoro v noci autonehodu – uviazol som v troskách a krvácal som. Všetci prešli okolo, ale ty si zastavila. Vytiahla si ma von, odviezla do nemocnice a zostala, kým som sa prebral. Dokonca si zaplatila moje lieky, keď som nemal nič.“ Jeho hlas sa zlomil. „Keby nebolo teba, Amelia, nebol by som nažive – a ty by si tu dnes nebola.“
Amelia zostala s otvorenými ústami. Z tváre jej zmizla farba.
Linda vyzerala ohromene. „Ja… ja som nevedela, že ste to vy, pán Miller. Som rada, že ste to prežili.“
Ale Robertov výraz sa zatemnil, keď sa obrátil k svojej dcére. „A takto sa odvdakuješ za láskavosť? Ponížením ženy, ktorá zachránila život tvojmu otcovi – a ktorá sama vychovala tvojho manžela?“
Ameliine oči sa naplnili slzami. „Otec, ja som to nevedela! Myslela som, že je len…“
„Len slúžka?“ prerušil ju. „To je ten problém, Amelia. Súdite ľudí podľa ich oblečenia, nie podľa ich charakteru.“
Celá sála stuhla. Hostia si vymieňali nepríjemné pohľady. Daniel kľakol vedľa svojej matky a pomáhal jej zdvihnúť spadnuté veci. Jeho tvár bola bledá od hnevu a neviery.
Robert sa k nemu jemne obrátil. „Synu, máš úžasnú matku. Mal by si byť pyšný.“
Daniel zdvihol pohľad a v očiach mu žiarili slzy. „Vždy som bol, pane.“
Amelia začala ticho vzlykať, ale Daniel sa na ňu nepozrel. Jeho pohľad zostal upretý na matku – ženu, ktorá pracovala nekonečné hodiny, aby mohol stáť v tom obleku.
Hudba prestala hrať. Fotografi sklopili fotoaparáty.
Robert sa obrátil k davu a hovoril pevným hlasom. „Ak bohatstvo robí človeka krutým, potom oň nemám záujem. Amelia, od tejto chvíle si vylúčená z mojej spoločnosti a môjho majetku. Nebudem žehnať manželstvu postavenému na arogancii.“
Amelia zalapala po dychu a natiahla sa k nemu. „Otec, prosím…“
Ale on sa odvrátil. „Najprv sa nauč pokore, potom ma príď hľadať.“
Daniel vstal, s pokojnou, ale rozhodnou tvárou. „Pán Miller, rešpektujem vaše rozhodnutie. Ale aj keby ste tie slová nepovedali, táto svadba nemôže pokračovať.“
Ameliino vzlykanie bolo čoraz hlasnejšie. „Daniel, nemôžeš tak jednoducho odísť! Máme sa vziať!“
Daniel si z prsta zložil snubný prsteň a položil ho na stôl. „Manželstvo nie je o postavení alebo vzhľade. Je o rešpekte. Ak nedokážeš rešpektovať ženu, ktorá mi dala všetko, ako by si mohol rešpektovať mňa?“
Chytil trasúcu sa ruku svojej matky. Dav sa rozostúpil, keď obaja kráčali k východu – matka v opotrebovaných šatách, syn v na mieru šitom obleku, zjednotení niečím silnejším ako hanba: láskou.
Robert ich nasledoval k dverám a zastavil sa len na to, aby Lindě ticho povedal: „Mám voči vám dlh, ktorý nikdy nemôžem splatiť. Ale prosím, dovoľte mi teraz pomôcť vám.“
Linda sa jemne usmiala. „Už ste mi pomohli, pane. Vidieť môjho syna, ako sa zastáva to, čo je správne – to je všetko, čo potrebujem na splatenie dlhu.“
Vonku ich ovial studený večerný vzduch. Po prvýkrát za roky sa Linda cítila ľahká – ako keby sa konečne zdvihla ťarcha všetkých urážok a všetkých dlhých nocí v práci.
Daniel jej stisol ruku. „Poďme domov, mami.“
A keď odchádzali z trblietavého hotela, nechávajúc za sebou ohromených hostí a zlomenú hrdosť, Linda si uvedomila niečo hlboké:
Možno bola chudobná na majetok, ale vychovala syna bohatého na srdce.
