Anna na chvíľu stála nehybne, úsmev jej pomaly mizol z tváre. Davidov smiech, ktorý spočiatku vyzeral ako nevinný vtip, ju teraz hlboko ranil. Snažila sa vyzerať pokojne, aby neprezradila svoje emócie, ale ironický pohľad jej manžela ju prinútil cítiť sa maličká, akoby všetky jej úsilie a roky práce neznamenali nič.
„Áno, povýšili ma,“ povedala ticho, stále s neistým úsmevom, snažiac sa udržať ľahký tón. „Je to pre mňa dôležité, David. Naozaj som na tom tvrdo pracovala…“
„Viem, viem,“ zamumlal a natiahol sa na pohovke. „Len to znelo, ako keby si vyhrala v lotérii.“
Z kuchyne sa ozval Margaretin hlas:
„Čo sa deje? Prečo je tu taký hluk?“
Anna sa zhlboka nadýchla a vošla do kuchyne. Napokon dúfala, že aspoň jej svokra bude reagovať s trochou radosti. Margaret miešala niečo na panvici a vôňa smaženej kapusty a cibule naplnila miestnosť.
„Dostala som povýšenie,“ povedala Anna a snažila sa udržať pokojný hlas. „Teraz som vedúca oddelenia predaja.“
Margaret zdvihla obočie a usmiala sa, ale v jej úsmeve nebola žiadna vrelosť – skôr zdvorilý povinný úsmev.
„No, gratulujem, drahá. Len si pamätaj, že čím vyššie vystúpiš, tým ľahšie spadneš. Niekedy je lepšie nebyť príliš vysoko.“
Anna cítila, ako jej v hrdle stúpa knedlík. Pokývla hlavou, zašepkala „ďakujem“ a začala prestierať stôl, aby zakryla, ako veľmi ju tie slová ranili. Nasledovalo husté a dusivé ticho, ktoré prerušoval len zvuk príborov a tikot hodín.
Počas večere David a Margaret hovorili o účtoch a susedoch, zatiaľ čo Anna bezducho hľadela na svoj tanier. Jej myšlienky sa stále vracali k tomu ráno: potrasenie ruky jej šéfom, blahoželania kolegov, Alinin odkaz – „Zaslúžiš si to, Anna!“. Všetko, čo sa jej vtedy zdalo tak krásne, malo teraz horkú príchuť.
Po večeri sa David vrátil na pohovku a Margaret sa postarala o umývanie riadu. Anna išla do spálne, vyzliekla si vlhkú blúzku a pozrela sa von oknom. Stále pršalo a svetlá mesta sa odrážali na skle ako na vodnej hladine.
Vytiahla telefón a napísala Aline správu:
„Som späť. Nie je to tak, ako som si to predstavovala. Smia sa… ako keby to nič neznamenalo.“
Odpoveď prišla takmer okamžite:
„Nestrachuj sa o nich, Anna. Ľudia, ktorí sa nedokážu tešiť z tvojho úspechu, sa boja, že ich zatieniš. Užívaj si to. Vieš, koľko práce ti to dalo.“
Anna sa smutne usmiala. Áno, vedela to. Spomínala si na všetky tie večery strávené v kancelárii, všetky správy, rokovania s klientmi, hodiny, keď chcela vzdať, ale vytrvala. Toto povýšenie bolo pre ňu dôkazom, že to všetko malo zmysel. Ale pre nich? Pre Davida a Margaret to bola len ďalšia príhoda, na ktorej sa mohli smiať.
Neskoro večer vošiel David do spálne. Voňal pivom a cigaretami.
„Nehnevaj sa, drahá,“ povedal a priblížil sa. „Len som žartoval. Som šťastný z tvojho povýšenia, naozaj som. Ale… vieš, je to len práca. Neber to tak vážne.“
Anna sa na neho pokojne pozrela. Kedysi by sa zasmiala, zamávala rukou a tvárila sa, že to nie je nič. Ale teraz sa v nej niečo zlomilo.
„Pre teba je to možno len práca, ale pre mňa je to dôkaz, že niekto konečne ocenil moje úsilie,“ povedala ticho, ale sebavedome. „Nemusíš to chápať. Len sa mi nevysmievaj.“
David vzdychol, akoby bol unavený z rozhovoru, a odvrátil pohľad.
„Niekedy mám pocit, že všetko berieš príliš vážne, Anna. Mohla by si sa trochu viac uvoľniť.“
Neodpovedala. Posadila sa na parapet a sledovala kvapky dažďa stekajúce po skle. V tichu si uvedomila niečo dôležité – že celý život čakala na uznanie od ostatných namiesto toho, aby si ho dala sama sebe.
Nasledujúce ráno vstala skoro, ešte predtým, ako sa ostatní zobudili. Uvarila kávu, obliekla si nový tmavomodrý kostým a pozrela sa do zrkadla. V jej unavených očiach však uvidela niečo, čo jej už dlho chýbalo – odhodlanie.
Na kuchynskom stole nechala krátky odkaz:
„Nerobte si starosti s večerou. Dnes sa domov hneď nevrátim. Chcem si užiť svoj úspech.“
Keď Margaret prečítala odkaz, zamumlala si niečo pod nosom o „ženách, ktoré chcú príliš veľa“. David, ospalý a neoholený, dlho hľadel na odkaz a cítil zvláštny tlak na hrudi. Po prvýkrát si pomyslel, že včerajší smiech ju mohol naozaj zraniť.
Tej noci Anna vyšla s priateľmi do malého baru v centre mesta. Bola tam hudba, smiech a teplé svetlo lampy. Po prvýkrát po dlhom čase sa cítila ľahká. Keď zdvihli poháre, povedala:
„Na všetky ženy, ktoré sa museli ospravedlňovať za svoj úspech.“
Všetci zatlieskali a Anna pocítila, ako jej spadla záťaž z pliec. Už sa viac nehanbila za to, kým bola.
Keď sa vrátila domov, bolo tam ticho. Na stole na ňu čakala šálka čaju a odkaz:
„Ospravedlňujem sa za včerajšok. Mala si pravdu. Som na teba hrdý.“
Anna sa usmiala. Nevedela, či sa niečo naozaj zmení, ale jedno vedela určite – ona sa zmenila. Už nebola tou istou Annou ako včera. Teraz vedela, aká je cenná, aj keď to ostatní nevideli.
Pozrela sa z okna na tiché mesto a potichu zašepkala:
„Možno je to len začiatok.“
