Klara sa stále smiala, presvedčená, že všetko pôjde podľa jej predstáv. V jej mysli bol Yerzhan už len spomienkou – trápnou, ale výnosnou kapitolou. V tom sa sudca odkašľal a zdvihol zo stola hrubú kôpku dokumentov.
„Pani Klara Mertensová, predtým, ako uzavrieme konanie, som povinný prečítať určité dokumenty predložené žalobcom,“ povedal pokojným, ale chladným tónom.
Klarin smiech utíchol. Netrpezlivo zdvihla obočie.
„Aké dokumenty? Všetko už bolo podpísané. Chcem odtiaľto len odísť.“
Sudca sa na ňu pozrel s napätím.
„Zdá sa, že ste neboli úprimná ani voči súdu, ani voči svojmu manželovi.“
V miestnosti nastalo ticho. Yerzhan sedel ticho, ruky zložené na stole, tvár bez výrazu.
Sudca otvoril zapečatenú obálku.
„V posledných mesiacoch bol pán Yerzhan obeťou nielen zrady, ale aj finančného podvodu. Dôkazy ukazujú, že účty jeho spoločnosti boli hacknuté a veľká časť finančných prostriedkov bola prevedená na účty vo Švajčiarsku. Účty, ktoré,“ na chvíľu sa odmlčal, „sú registrované na vaše meno, pani Mertensová.“
Súdnou sieňou sa roznieslo mrmlanie. Klara zbledla.
„To je lož!“ zakričala. „Všetko si to vymyslel!“
„Naopak,“ odpovedal sudca chladne. „Máme bankové dôkazy, záznamy o transakciách a svedectvo vášho partnera, pána Laurenta Duboisa.
Pri zvuku tohto mena Klara stuhla. Laurent bol jej milenec.
Sudca pokračoval bez emócií:
„Pán Dubois vypovedal, že ste ho presvedčili, aby sa podieľal na prevodoch, sľubujúc mu podiel z peňazí a spoločný život v Monaku.“
V súdnej sieni zavládlo vzrušenie. Yerzhan nepovedal ani slovo. Pozeral sa do zeme, akoby to všetko vedel už dávno.
Sudca odložil dokumenty.
„Podľa zákona budú všetky nelegálne získané finančné prostriedky skonfiškované. Navyše, spoločnosť pána Yerzhana bola založená pred uzavretím manželstva, takže nemáte nárok na žiadny podiel z majetku.“
„Čo?“ zašepkala Klara trasúcim sa hlasom. „To nie je možné…“
„Je to možné,“ odpovedal sudca. „A pán Yerzhan napriek všetkému proti vám nevzniesol trestné obvinenie. Namiesto väzenia požaduje len rozvod a vrátenie peňazí.“
Klara na neho pozrela s úžasom.
„Prečo? Prečo ma nechcete zničiť?“
Yerzhan sa na ňu pozrel. V jeho očiach nebolo žiadne hnevá, len hlboký pokoj.
„Lebo nenávisť ničí samú seba. Nemusím vám ubližovať. Celý svoj život som venoval budovaniu vecí, nie ich ničeniu.“
Klara sa zosunula na stoličku. Jej elegancia, make-up, hrdosť – všetko zmizlo v jednej chvíli.
Sudca uzavrel:
„Rozsudok je jasný. Rozvod sa schvaľuje. Pani Mertensová stráca právo na akékoľvek nároky a je povinná vrátiť všetky spreneverené finančné prostriedky. Považujem prípad za uzavretý.“
Uderil kladivkom o stôl.
Nastalo ticho. Nikto sa už nesmial. Yerzhan vstal, kývol sudcovi a opustil súdnu sieň. Neobzrel sa.
Klara sedela nehybne. Nakoniec vstala a vyšla von. Silno pršalo. Kvapky stekali po jej tvári ako slzy – nie slzy lásky, ale poníženia.
Yerzhan nastúpil do skromného auta, kde na neho čakala jeho asistentka, mladá kazašská žena menom Amina.
„Pán Yerzhan, je to už za nami?“ spýtala sa ticho.
On sa jemne usmial.
„Áno. Konečne je to za nami.“
„Ľutujete to?“ spýtala sa.
Pozrel von oknom na kvapky dažďa stekajúce po skle.
„Nie. Po prvýkrát v živote necítim nenávisť. Len pokoj.“
Auto odišlo a zmizlo v daždi. Za ním zostala minulosť. Pred ním ležala jasná cesta, plná svetla a nádeje.
Večer, doma, čakal na Yerzhana na stole list od matky. Starý papier voňal stepou, detstvom, domovom.
„Môj drahý synu, počula som, čo sa stalo. Nenechaj, aby bolesť zatvrdila tvoje srdce. Si dieťaťom slobodnej krajiny – silný, odvážny a spravodlivý. To, čo bolo stratené v klamstvách, sa zrodí v pravde.“
Yerzhan zavrel oči a usmial sa. Po prvýkrát po dlhom čase pocítil, že nie je sám.
Na svete stále existovali dobrí ľudia, priateľstvo a nové začiatky.
A niekde, v lacnom hoteli, Klara ticho plakala, keď si príliš neskoro uvedomila, že stratila jediného muža, ktorý ju skutočne miloval.
