Žena z poschodia
Moja suseda z poschodia, pani Thompsonová, mala 82 rokov. Žila pokojne v malom byte nad mojim, bez rodiny alebo návštevníkov, ktorých by som kedy videla.
Väčšina ľudí si ju sotva všimla – len jemné vŕzganie jej dverí alebo pomalý rytmus jej krokov po podlahe. Ale jej tichosť mi vždy zostala v pamäti.
Jedného popoludnia som ju videla, ako sa namáhať s nákupom po schodoch. Bez rozmýšľania som jej ponúkla domáce polievku. Prijala ju s trasúcim sa úsmevom. „Si veľmi milá, drahá,“ povedala jemným hlasom.
Tento jediný čin sa premenil na niečo viac. Od toho dňa som jej každý večer nosila jedlo – niekedy teplý chlieb, niekedy misku gulášu, niekedy len ovocie a čaj. Vždy mi ďakovala, vždy sa usmievala, ale ani raz ma nepozvala dnu.
Ráno, keď sa všetko zmenilo
Takto ubehli dva roky. Potom jedného rána som videla pred našou budovou zaparkovanú sanitku. Keď som sa dozvedela správu, srdce mi kleslo – pani Thompsonová ticho zomrela vo spánku.
Neskôr sa ma prenajímateľ opýtal, či jej nechcem pomôcť s triedením jej vecí. Súhlasila som, ale nič ma nemohlo pripraviť na to, čo som uvidela.
V jej byte
V momente, keď som vošla dnu, zamrzla som. Byt bol tmavý a zanedbaný. Všetko bolo pokryté prachom, tapety sa odlupovali a nábytok vyzeral, ako keby sa ho roky nikto nedotkol.
Srdce sa mi zovrelo, keď som si uvedomila, prečo ma nikdy nepustila dnu. Musela sa hanbiť – nechcela, aby niekto videl, ako žije.
Pri posteli som si všimla malý, opotrebovaný zošit previazaný vyblednutou stuhou. Opatrne som ho otvorila a zatajila som dych.
Jej slová o mne
Každá strana bola zaplnená jej rukopisom – úhľadnými, elegantnými riadkami opisujúcimi naše každodenné chvíle. Nazývala ma svojou „malou hrdinkou“. Písala o jedlách, ktoré som jej prinášala, o tom, ako každý deň čakala na moje zaklopanie, a ako jej tieto malé gestá dodávali útechu.
Keď som otočil poslednú stránku, našiel som jej poslednú poznámku:
„Možno som stará a väčšina ľudí na mňa zabudla, ale láskavosť stále nachádza cestu k mojim dverám. Za to som vďačná.“
Význam láskavosti
Keď som zavrela zošit, po tvári mi stiekli slzy. Želala som si, aby som ju mohla naposledy objať a povedať jej, ako veľa pre mňa znamenala.
Keď som opúšťala jej byt, svetlo z chodby dopadalo na jej staré kreslo a ja som sa cez slzy usmiala. Možno nebola taká osamelá, ako sa zdalo.
Možno jej láskavosť naozaj stačila na to, aby jej posledné dni naplnila teplo.
