Popoludňajšie slnko prúdilo vysokými oknami nemocnice a vrhalo dlhé tiene na bledozelené dlaždice. Niekde na chodbe rachotil vozík na nerovnom chodníku, ale tu-priamo pred miestnosťou 12 – bol svet podivne tichý, akoby zadržiaval dych. Dievčatko sedelo na plastovej stoličke, ktorá sa jej zdala príliš veľká. Jej otrhané a nezhodné topánky sa sotva dotýkali podlahy. V ruke zvierala rozstrapkaný kúsok stuhy a krútila sa ňou, zatiaľ čo jej oči sledovali každú postavu v bielom plášti, ktorý prechádzal okolo.
“Videl si moju matku?”Jej hlas bol sotva počuteľný, ale niesol sa ako napnutá niť a upútal pozornosť sestry, ktorá sa zastavila, ale neodpovedala.
Ale niekto iný odpovedal.
Muž v chirurgickom odeve sa sklonil vedľa nej a jeho výraz bol nečitateľný. “Na koho čakáš, dievčatko? Jeho tón bol jemný, ale bolo v ňom niečo, čo malo váhu, akoby už poznal odpoveď a bál sa jej.
“Ona… išla tam.”Dievča ukázalo na ťažké dvere na konci chodby, tie s malým štvorcovým oknom pokrytým kovovou mriežkou. Jej pery sa chveli. “Povedali, že je chorá… ale sľúbila, že sa vráti.“
Muž sa pozrel k dverám a zaťal čeľusť. Vyzeral, akoby chcel povedať viac, ale namiesto toho položil ruku na lakťovú opierku stoličky. “Niekedy,” povedal potichu, ” zázraky trvajú trochu dlhšie.“
Dievča na neho hľadelo so širokými očami. Na jeho prítomnosti bolo niečo známe, takmer bezpečné, ale nedokázala prísť na to, čo to bolo. Postavil sa a na chvíľu sa zdalo, že jeho tieň sa tiahne cez chodbu, dlhý a tmavý, skôr ako zmizol v hučaní žiariviek.
Na konci chodby naliehavo zašepkali dvaja lekári, ich slová boli tlmené a ich tváre boli napäté. Sestra uzavrela spis a zastrčila si ho pod ruku, pričom sa na dieťa pozrela s výrazom, ktorý nebol ani ľútosťou, ani úľavou – len niečo medzi tým, niečo ťažké.
Minúty prešli. Dievča si utrelo tvár chrbtom ruky a objalo si kolená. Nevedela meno toho muža. Nevedela, prečo je v jeho očiach ten zvláštny smútok. A určite nevedela, čo sa deje za tými dverami.
Ale hlboko vo vnútri to cítila-neviditeľná sila, ktorá sa pohybovala po nemocnici a menila osudy spôsobom, ktorému nerozumela.
Niekto zašepkal jej meno.
Zdvihla hlavu!
A prvýkrát v ten deň sa jej v očiach mihla nádej…
